SEN

Bolo raz jedno dievča a volalo sa Emma. Mala 18 rokov. Otca nemala. Žila iba sama s mamou. Mama bola chudobná. Chodila síce do práce, ale veľa toho nezarobila. Emma snívala, že bude slávnou hudobníčkou. Chcela ísť na hudobnú školu. Mama s ňou však nesúhlasila. Jej mama chcela, aby si dokončila strednú a našla si prácu. A tak, keď sa Emma vrátila zo školy, pohádali sa s mamou. Emma prišla na to, že v meste otvorili novú hudobnú školu a Emma, samozrejme, chcela do nej nastúpiť. Lenže mama jej povedala: ,,Ach, Emma, sústreď sa teraz hlavne na školu! Veď o chvíľu budeš mať maturitu.“ Ale Emma si nedala povedať a žobronila, že má aj tak samé jednotky a pripravuje sa na každú jednu hodinu. A tak sa Emma urazila, že nemôže ísť do hudobnej školy a išla von. Na ich ulici bol už dávno opustený dom. A Emma zbadala, že v ňom niekto je. Opatrne zazvonila na zvonček. Prišiel jej otvoriť starší pán. A hovorí: ,,Ako sa voláš?" ,,Ja som Emma. A vy?" ,,Ja som Dušan." ,,Tak poď dovnútra. Nebudeme tu predsa stáť na ulici." A tak Emma prijala pozvanie. Vošli teda dovnútra a Emma zbadala klavír. Presne na klavíri chcela hrať. A tak sa spýtala: ,,Vy hráte na klavíri?“ ,,Hrával som. Ale už nehrám. Chcela by si si to skúsiť?“ Emma bola ako v siedmom nebi. ,,Áno, chcela.“ A tak si Emma zahrala na klavíri. Čas letel a Emma stále myslela na klavír. A tak musela Dušana opäť navštíviť. Prišla k nemu a on sa jej pýta: ,,Prečo si prišla?ˇ“ ,,Chcela som si zahrať na klavíri.“ A tak jej Dušan dovolil, aby si zahrala na klavíri. No nakoniec sa dohodli, že k nemu bude chodiť každý deň na klavír. V jeden deň, keď mala Emma ísť k Dušanovi na klavír, povedala mu: ,,Vieš, ja som mame nepovedala, že chodím k tebe na klavír. A ak sa ma pýtaš, prečo k tebe chodím tak rada na klavír, tak je to preto, že by som chcela ísť do hudobnej školy.“ Dušan to chápal a bol rád, že Emma chodí práve k nemu. Dušan sa jej opýtal: ,,A pôjdeš na tú školu?“ Emma mu odpovedá: ,,Ale nie. Mama chce, aby som po strednej išla pracovať. Ale ja chcem ísť na tú školu. Lenže problém sú iba tie peniaze.“ Emma sa trápila. Bolo to na nej vidno. Dušan jej hovorí: ,,Vieš, ja ťa chápem, ale nemôžeme mať vždy všetko, čo chceme alebo po čom túžime.“ A tak sa Emma rozlúčila s Dušanom a išla domov. Ubehol rok a Emma úspešne zmaturovala. Na druhý deň sa však dozvedela smutnú správu. Jej kamoš a parťák Dušan sa odsťahoval. Bola veľmi smutná. Išla do jeho domu a na stole v jeho obývačke ležala obálka s veľkou sumou peňazí. Otvorila ju a v nej našla list, v ktorom bolo napísané: ,,Milá Emma! Keď som odišiel z tohto mesta, bol som smutný. Ale musel som. Syn ma potreboval. Budem rád, keď si tie peniaze, ktoré sú v tejto obálke, vezmeš a zaplatíš nimi v tej hudobnej škole, v ktorej si chcela študovať. Tvoj kamoš a parťák Dušan.“ Emma bola dojatá a zároveň smutná, že jej verný a zároveň jediný kamoš odišiel z tohto mesta. Zaplatila si školu za peniaze, ktoré jej dal. Bude naňho spomínať ako na dobrého kamaráta.

Autorka: Alena Hrabovská /V.A/