Príbeh z citosloviec

Šušušu – pst. Jaj – och! Ó! Bum! Juj! Hm, hm... Hop – trop. Ľaľa!

Šuch, šuch. Tik – tak, kukuk, tik – tak. Kukuk... bŕŕŕ!

Jaj? Juj!!! Švrc, bác, hihihi. Hm, hm, ccc....cŕnk, cŕnk... hajde, jaj! Čup, lup, žblnk,

draps! Hahaha, hohoho. Prsk! Pŕ. Frnk, drc, bé, chachacha. Pst... Juj? Jaj!! Hej, ó! 

Šups, kŕ, och! Čľup, čľap, jaj, ó! Lala, lala, lalala... Jaj! Juj? Pche...

,,Čušte, profesorka už zaspala!“ povedal Timo

,,Aha, prepáč, nevedeli sme,“ odpovedali sme s iróniou. Sedeli sme pri jazere a rozprávali si naše zábavné príhody. Zrazu však čosi zabuchotalo. Bola to Sofia, ktorá sa nešťastne potkla. Juj, to muselo bolieť, dúfam, že sa jej nič nestalo, pomyslel si ustráchaný Samo a rozbehol sa jej pomôcť. Našťastie však bola v poriadku, iba zakopla.

,,Aha, tuším sa v stane niečo pohlo,“ poznamenala vystrašene Valika.

,,Asi sa len profesorka otočila,“ dodal Dominik

Vtom sa však nad našimi hlavami začala ozývať kukučka. Pozrela som na hodinky a zašuškala Eme: ,,Asi chce oznámiť večierku.“

Odrazu zo stanu vyšla profesorka s udiveným pohľadom na tvári. ,,Okamžite do stanov!“ prísne skríkla a my sme poslúchli.

Ako sme lenivo kráčali späť k stanom, odrazu niekto vykríkol: ,,Pani profesorka, pozor!“

Bolo však neskoro a Nováková ležala na zemi. Snažili sme sa zadržiavať smiech, no veľmi rýchlo sme si uvedomili, že máme problém, a tak sme sa jej rozbehli pomôcť. Profesorka sa zanedlho zdvihla zo zeme a mohli sme pokračovať v našej ceste

Zavreli sme sa do stanov, zababušili do županov a čakali, kým triedna opäť zaspí. Netrvalo dlho a všetci sme sa stretli v takzvanom “hlavnom“ stane. Naplánovali sme našu zajtrajšiu misiu a zaspali sme. Ráno sme sa všetci zobudili presne o šiestej a vybrali sa k jazeru. Skočili sme do vody a začali sme našu bitku. Áno, baby versus chalani. Strieľali sme sa vodnými pištoľami i a potápali sa pod vodu. Mali sme kopec srandy. No, odrazu sme to prehnali.

Namosúrená profesorka nás načapala. „Už vás nikdy nikam nezoberiem. Myslela som, že ste aspoň trošku ohľaduplní, no po tomto vašom vystúpení mám čakať čo?“

Všetci sme na triednu hľadeli s otvorenými ústami a nepovedali sme ani bé. Vstúpili sme si do svedomia a vymysleli sme nový, lepší plán.

„Milá pani profesorka,“ začali sme s malou dušičkou, či nás triedna vypočuje. „Viete, akí sme a chceli by sme sa vám hlboko ospravedlniť.“

Triedna bola dlho ticho a my sme len čakali, čo povie. „Viete čo, máte pravdu. Aj ja som to asi prehnala. Veď je to predsa výlet a čo sa stane na výlete, na výlete ostane:“

Všetci sme sa rozchichotali sa bežali k jazeru. Aj s triednou. Pochopili sme, že bez jej vedomia by sme takéto veci robiť nemali. Poučili sme sa a to je hlavné.