Kde bolo tam bolo, bolo jedno dievča. Volalo sa Amélia. Bol čas Vianoc a Amélia vedela, že dostane zase nejaké hlúpe ponožky.

Aj dostala. Nechcela ich, lebo dostala huňaté ružové a krásne papučky. Milovala papučky a na ponožky sa ani nepozrela. Mama ponožky dala do poličky a zabudla na ne. To čo sa ponožkám prihodilo sa určite iným ponožkám na zemi neprihodilo. Stalo sa to o rok na Vianoce náhodou našli. Amélia zistila, že práve také sú v móde a najradšej by ich nosila každý deň. A odvtedy ponožky nie sú smutné, ale šťastné, až dokým z nich Amélia nevyrástla.

,,Hej, hej Betka pozri, Amélia dostala nové ponožky.“ povedala Edka.

,,Budeme mať nové kamošky, ktoré sem zas mama odloží! Juhú!“ odriekla Betka.

No mama ich tam neodložila. Amélia si ich obľúbila.

,,V čom sú lepšie ako my?“ vykríkli ponožky.

No zrazu náhoda ako uliata pre ponožky. ,,Tebe sa páčia ponožky?“ povedala mama.

,,Áno, lebo majú na sebe mačičky.“ odriekla Amélia.

A tak sú ponožky Betka a Edka, ktoré na miesto mačičiek majú čierno-šedé pruhy smutné...