Volám sa Vika a mám 14. Chodím jazdiť do jazdeckého klubu Summer Creek a Avion je väčšinou kôň, na ktorom trénujem. Nie je môj, ale trénerka mi ho určila za ,,jazdeckého partnera“. Nesťažujem sa, je to super kôň.

Dnes po tréningu som zoskočila a išla s ním do stajne. Zaviedla som ho do boxu a odstrojila. Keď som niesla sedlo a oťaže uličkou, z krajného boxu sa vynorila biela konská hlava. Jemne si odfrkla a sledovala môj prechod okolo jej boxu.

„ Ahoj Clarisse, “ pozdravila som a pohladila kobylku po bielo-sivom nose,

„Hneď sa vrátim, “ otočila som sa a pokračovala v chôdzi smerom k sedlovni odložiť výstroj. Clarisse hodila hlavou a pozorovala ma jantárovými očami. Neviem, čo je zač, ani odkiaľ prišla, ale pred dvoma týždňami sa objavila v zadnom boxe. Také nádherné zviera a stále bola zatvorená v stajni, ďaleko od iných koní. Pokiaľ viem, ani sa na nej nejazdilo. Cestou späť som uchmatla zo zásob dve jablká a zamierila k nej. Stála tam, švihala chvostom a čakala. Ponúkla som jej jablko a vybrala sa s druhým k Avionovi. Clarisse za mnou zahrabla kopytom o podlahu a zaerdžala. Buď ma zdravila, alebo proste chcela aj to druhé jablko. O chvíľu by mal skončiť tréning aj mojej kamarátke Leile a potom pôjdeme spolu domov.

Nastúpili sme do autobusu a sadli si za dvoch mužov.

„To je Adam Larson. Z Larson´s stables,“ zašepkala Leila. Larson´s stables je ranč niekoľko kilometrov odtiaľto. Je to najväčší konkurent Summer Creeku na súťažiach. Meno nášho klubu v ich rozhovore ma prekvapilo.

„...Summer Creek kúpil toho koňa,“ hovoril práve druhý muž Larsonovi.

Ten sa zasmial: „No, tak to ma prekvapuje. Chcú zjavne vyhrať za každú cenu. Ale že aj za cenu zdravia ich jazdcov?“

Muž naňho nechápavo hľadel, tak pokračoval: ,, Určite si počul, čo je to zač. Tá kobyla, Clarisse sa tuším volá, má sakra dobrý rodokmeň, lenže je zlá jak čert. Zatiaľ každého jazdca, ktorý na ňu sadol, buď zhodila, alebo rovno poslala do nemocnice. Trom jazdcom zlomila kľúčnu kosť, keď na nej chceli jazdiť a dvom zlomila nohu, keď ich vyhodila do prekážky. Tá by sa hodila na rodeo. Jak je pekná, tak je zlá. Neviem, čo si Marie myslela, keď ju kupovala.“

Pozreli sme sa s Leilou neveriacky na seba. Toto by som fakt nečakala. Možno by povedali aj viac, lenže už prišla moja zastávka. Rozlúčila som sa a omámene vystúpila. Celú cestu domov som o Clarisse rozmýšľala. Myslela som si, že má možno nejaké zdravotné problémy, že preto nejazdí. Ale toto? Až teraz som si uvedomila ten zámok na jej boxe a aj to, že som pri nej ešte nikoho nevidela. Odkedy prišla, chodila som k nej zrejme len ja. Už som si zvykla na tú rutinu, že vždy, keď prídem do stajne, vystrčí hlavu a ja ju pohladím, prípadne jej donesiem kúsok cukru či mrkvy a cestou z tréningu sa tiež u nej zastavím. Nikdy mi nepripadala nebezpečná. Samozrejme, je veľká, mladá, silná, má svoj temperament, ale nikdy som sa jej nebála. Ani by ma nenapadlo, že by ma mohla uhryznúť či zhodiť

Na ďalší deň som kráčala aj s Leilou na tréning, keď som uvidela, že Clarisse nie je v boxe. Bola v jazdiarni a na nej sedel asi 16-ročný chalan. Už som ho tu párkrát videla a mal povesť jedného z najlepších jazdcov. Keď som sa ale prizrela bližšie, zamrazilo ma. Toto nedopadne dobre.

Trénerka stála v strede a kričala na jazdca pokyny. Ale mňa vyľakalo kobylkino správanie. Čo im je absolútne jedno, že Clarisse má uši až na krku, hádže hlavou a odfrkuje penu?! Ten chalan, myslím, že sa volá Jack, sa ju pokúšal dostať do cvalu. Švihal jazdeckým bičíkom a snažil sa udržať v sedle a oťaže mal úplne stiahnuté. Clarisse nahlas odfrkla a šklbla hlavou dole. Vtom mi došlo, čo bude nasledovať... Trénerka zvolala na Jacka nech sa vystrie, narovnal sa v sedle a kopol Clarisse pätami. V tú chvíľu vyhodila hlavou druhýkrát, tentoraz však silnejšie. Poskočila dopredu, až Jack takmer stratil rovnováhu, spravila dva cvalové kroky, prudko zastala a sklonila hlavu. Jack s výkrikom vyletel zo sedla ponad jej krk a dopadol asi meter pred ňou. Clarisse sa vzopäla na zadné a vybehla na opačný koniec jazdiarne.

Trénerka sa rozbehla k stonajúcemu Jackovi a my s Leilou sme sa konečne prebrali z tranzu a pribehli k nim. Trénerka si nás všimla a zvolala, nech zavoláme sanitku. Leila rýchlo vytočila a ja som bežala do stajne po lekárničku. Jack bol doškriabaný a jedna ruka mu nepekne krvácala. Pri páde si zrejme musel udrieť hlavu do okraja ohrady, lebo mal na boku hlavy tmavú šmuhu. Nehýbal sa, ale bol pri vedomí. Po 10 minútach prišla sanitka. Záchranári rýchlo zobrali Jacka na nosidlá s podozrením na zlomenú ruku a otras mozgu. Trénerka išla s ním do nemocnice a zavolala jeho rodičom.

Zostali sme tam samy v hrozivom tichu. V prachu jazdiarne sa leskli šmuhy po krvi a vzadu jančila Clarisse.

„To bolo hrozné,“ povedala otrasene Leila.

Bola som schopná len prikývnuť. Pozrela som sa na vyplašeného koňa. Nemôžeme ju tam nechať, ešte si môže ublížiť, pomyslela som si. Preliezla som ponad ohradu a skočila dnu.

„Čo to stváraš?“ skríkla Leila a snažila sa ma zachytiť za rukáv, ale nestihla.

„Nemôžeme ju tu nechať,“ zvolala som smerom k Leile.

„Práve som volala sanitku, lebo jej bývalý jazdec tu ležal v kaluži krvi a ty sa k nej chceš priblížiť?! Neblázni, Vika, poď nazad, prosím ťa,“ v jej hlase som jasne počula paniku.

Keď sa nad tým zamyslím, naozaj nechápem, prečo nemám strach. Možno som ešte v šoku. Ale pokračovala som plynule dopredu, kým som si to stihla rozmyslieť.

„Neboj sa...“ Neviem, komu som to hovorila. Či Leile, Clarisse alebo sebe. Kobyla si ma všimla a na chvíľu zastala. Sústredila som sa. Žiadne prudké pohyby, pokojne, pomaly.

Začala som rozprávať: „ Ahoj Clarisse, ahoj dievča, pamätáš si ma?“ Získala som si jej pozornosť. Hrabala kopytami a švihala chvostom. Brala som to ako áno.

„Ja viem, že sa bojíš, aj ja mám strach,“ hovorila som jemne, „to nič, ja viem, že si za to nemohla. Nie si zlá. Pokojne Clary, ja ti neublížim. “

Znova sa začala vzpínať, tak som zastala. Nechcem na ňu tlačiť. Bola odo mňa 20 metrov. „No tak Clary, to som ja. Nič sa ti nestane. Môžeš mi veriť. Aj ja ti verím.“

Leila ma sledovala so zadržaným dychom. Opatrne, aby som kobylku nevyplašila, som vystrela ruku pred seba. Trhla sebou a znova začala jančiť.

„V poriadku, Clarika, nič sa nedeje,“ pokračovala som a ona sa pomaly upokojila.

„Poď sem, Claire, “ dodala som jemne.

Matne som si uvedomovala Leilu za mojim chrbtom alebo to, že som Clarisse vymyslela už asi tri prezývky. Zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Ani som sa nehla. A vtom, na moje prekvapenie, vykročila pomaly ku mne. Podľa reči jej tela bola uvoľnená, ale opatrná.

Bola odo mňa 15 metrov, 10 metrov, 5 metrov a zastala. Usmiala som, ruku som stále držala bez pohybu. „No ahoj zlatko. Nemusíš sa báť. “

Clarisse zafŕkala, postavila sa predo mnou na zadné a zaerdžala. Ruka mi rýchlo klesla k boku, ale inak som sa ani nepohla. Leila vystrašene zhíkla. Vtom sa kobylka upokojila.

„Skúšaš ma?“ spýtala som sa jej pokojne.

Odfrkla a sklonila hlavu. Bola nádherná. Belostná hriva jej padala do jantárových očí. Boky sa jej rýchlo dvíhali a klesali. Bola vyčerpaná, tak ako ja. Keby ma teraz mama videla, asi by ma zabila. Stáli sme zoči-voči a navzájom sa sledovali. Švihala dlhým chvostom zo strany na stranu, ale hľadela na mňa pokojne. Váhavo som k nej vystrela ruku. Postúpila vpred o dva kroky a pohodila hrivou. Opatrne som k nej vykročila a položila jej ruku na nos.

„Výborne,“ pochválila som ju a vydýchla som si. Pohladila som ju po hodvábnom čele a pomaly natiahla druhú ruku k oťažiam, čo jej viseli z krku. Nervózne hrabla do prachu kopytom.

„Nič sa nedeje,“ chlácholila som ju, „vidíš? Len ti chcem pomôcť.“ Chňapla som po oťažiach, ale druhou rukou som ju hladila po krku.

„Pôjdeme naspäť, áno?“ vydýchla som a jemne zatiahla za oťaže. Narovnala hlavu a postúpila vpred. Otočila som sa a moja drahá Clary kráčala zarovno so mnou.

Leila na mňa hľadela s úžasom a rýchlo ustúpila čo najďalej. V tichu sa ozýval klapot Clarissiných kopýt po dlažbe, keď som ju viedla do stajne. V klube nikto nebol. Našťastie. Je totiž zákaz chodiť k iným koňom bez povolenia. A keby ma niekto videl s ŇOU. No, tak to by bol problém. Odstrojila som ju a vyšla von za Leilou.

Čo to bolo?“ spýtala sa užasnuto. „Aspoň trikrát som si myslela, že ťa kopne. Ten kôň sa tesne pred tebou postavil na zadné a ty si sa ani nepohla??“ povedala a premeriavala si ma, akoby zvažovala, či som normálna. „To si sa vôbec nebála?“

Zamyslela som sa. „Bála som sa. O ňu. Ja, no, nejako som vedela, že mi neublíži. Kôň je ako zrkadlo, keby som sa bála, bála by sa aj ona...“