Dnes je nádherný slnečný deň, vtáčiky si vyspevujú, akoby boli na koncertnej sále, mušky poletujú ako otravní súrodenci a ja som sa spolu s mojou rodinou rozhodla tento deň užiť si naplno.

Vždy, keď cestujeme na tieto miesta a prechádzame tou nádhernou prírodou, tak si uvedomujem, aké nádherné to muselo byť, žiť tu.

,, Deti, pripravte sa, odchádzame do Kvačianskej doliny!“ zakričala mamička.

Keď počujeme túto správu, vždy s radosťou všetci nasadneme do auta a ideme. Cestou na Brunčiakovsky mlyn, ktorý sa tam nachádza, máme menšiu túru plnú zábavy a smiechu.

,,Konečne sme tu, a môžeme sa najesť,“ povie môj hladný brat.

A tak sme si sadli na lavičku a najedli sa, samozrejme, za prítomnosti kozičiek, ktoré tam žijú a sú veľmi otravné. Keď som sa pozrela na mlyn a jeho okolie, spomenula som si, ako nám stará starká Františka hovorievala, čo sa jej tu stalo, keď tu bývala. Nie je to veľmi šťastná spomienka, ale aj tak ju hovorila s úsmevom na tvári.

Stalo sa jej to počas vojny, keď sa u nich schovávali naraz fašisti aj partizáni. Mala veľmi dobré srdce, a tak pomohla jednému zranenému partizánovi. Ako mu išla po vodu, zachytilo jej zásteru rotujúce rameno jedného zo zariadení mlyna. Bolo to veľmi bolestivé, keď to rozprávala.

,,Krútilo ma, bilo o všetko dookola.“

Ako ju točilo, snažila sa kričať ,,pomóc, pomóc“ , ale márne, nikto ju nepočul. No jej manželovi prišlo zvláštne, kde je tak dlho a išiel ju pohľadať. Vyšiel a začul ju kričať o pomoc, tak pribehol. Zbadal ju hneď a zareagoval. Rýchlo zastavil kolesá v mlyne a pomohol jej. Vyviezla s vyvrtnutým kolenom a ramenom, no najviac sa báli o bábätko, ktoré nosila pod srdcom. Koleno jej napravili ľudia v mlyne, no rameno jej museli napraviť doktori v Kvačanoch. V tej dobe neboli také vymoženosti ako teraz, no doktori to zvládli aj bez toho. Veľmi dlho a bolestivo sa liečila. Musela chodiť na injekcie, ale aj tak jej niektoré problémy z tejto nehody zostali aj v staršom veku. Veľmi sa modlili, aby bábätko bolo v poriadku. Pán vypočul ich modlitbu a môj starký sa narodil zdravý ako rybička.

Po vojne sa odsťahovala ona, jej manžel a 3 malinké deti do iného mlyna v Oravskom Bielom Potoku. Aj keď to bolo bolestivé, vždy nám hovorila, že to bolo to najmenej, čo sa jej mohlo stať. Hlavne, že bábätko bolo v poriadku. Málokto si myslí, že aj mlyn si prejde niečím takýmto. A tak som rada, že ja môžem byť jej pravnučka.

,,Valika, už si konečne dojedla? Všetci na teba čakajú,“ povedal môj nedočkavý brat. Chcel už ísť do nášho mlyna.