Čarovné zápalky

V jeden chladný deň sa prechádzal Valibuk po meste. Všade navôkol bol samý ľad a štípal mráz. Zrazu Valibuk uvidel malé dievčatko a podišiel k nemu. Dievčatko malo v rukách zápalky a Valibuk sa jej pýta: „Ako to, dievčička, že si v takejto zime sama vonku? Kde máš rodinu?“ Dievčatko sa pozrelo do zeme a stíchlo, napokon povedalo: „Nemám rodinu...“ Valibukovi bolo dievčičky ľúto, a tak si k nej sadol a začali sa rozprávať. Mráz už nebol taký ľadový a  v tom okamihu na oblohe dievčatko zbadalo trojhlavého draka. Dievčatko začalo kričať: „Aaaaaaaa!“ Valibuk sa otočil a uvidel trojhlavého draka tiež. Drak zrazu skríkol: „Vráťte mi moje čarovné zápalky!“ „A aké?!“ spýtal sa Valibuk. Drak sa pozrel na zápalky v ruke dievčatka a zafučal. „A prečo by sme ti ich mali dať?!“ pýta sa ho Valibuk. Drak povedal: „Lebo sú moje a to nie sú len obyčajné zápalky, dokážu ti ukázať budúcnosť. Stačí ich len zapáliť. Musíte mi ich vrátiť, sú nebezpečné!“ „Nuž.... dobre,“ odvetil Valibuk. Dievčatko spozornelo, schmatlo zápalky a zapálilo ich. Ale nevidelo nič. Ako to, že nič nevidím!“ zlostne zvolalo. „Vidíš,“ povedal drak. „Nie! Nevidím!“ „Ale vidíš, toto je tvoja budúcnosť.“ Čože? Nie!“ a ani to dievčatko nedopovedalo a zmizlo navždy.

Veru, za chamtivosť sa platí...