Živé pero

     Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno živé pero v jednej domácnosti. To pero bolo na atramentové bombičky a bývalo v peračníku prváčika Jurka. Bolo asi naozaj živé, lebo si robilo čo chcelo, a neposlúchalo Jurkovu ruku.

    A raz v škole pero odbehlo z Jurkovej lavice na učiteľkin stôl a všetci zhíkli. Pero vystreklo atrament na učiteľku a Jurko skončil v riaditeľni aj so živým perom. Riaditeľ chcel, aby mu Jurko pero odovzdal. Jurko išiel domov a keď bol doma, mama sa ho spýtala, kde má pero. Jurko povedal čo sa stalo, ale rodičia mu nechceli veriť, dokonca si mysleli, že ich syn sa zbláznil. A ráno do školy prišiel riaditeľ celý od atramentu a vrátil pero Jurkovi. Jurko sa zamračil keď sa pozrel na živé pero. Vedel, že sa stane niečo zlé.

    Pero sa vyšmyklo z Jurkovej ruky a všade okolo seba striekalo atrament, až kým mu nedošla bombička. Stratilo svoju moc, Jurko chytil pero do ruky, a vrátil do peračníka. Keď bol Jurko doma sám, vytiahol pero a spýtal sa ho: „Prečo to robíš?!“. Pero smutne pozrelo na Jurka a povedalo mu: „Som smutný, že nevieš písať a budem ta poslúchať len vtedy, keď sa naučíš pekne písať. Tvoje písmenká musia byť krásne a nie také kostrbaté čmáranice“.

    Jurko si uvedomil, že písal paragrafy a že sa musí naučiť písať. A na druhý deň bol Jurko ten, čo vedel najkrajšie písať z triedy, a Jurko a pero boli kamoši. KONIEC

Michal Mackov, 4. trieda

Ako mimozemšťan Joko pristál na Zemi

    Jedného dňa Joko letel vo vesmírnej lodi okolo neznámej planéty a rozmýšľal, čo sa na nej nachádza. Rozhodol sa, že na nej pristane.

    „Super, objavil som ďalšiu planétu, ktorá je obývaná. Len ako sa môžu tie bytosti volať?“ uvažoval nahlas Joko.„Ani chápadlá nemajú, ani dve hlavy, ani päť papúľ, ani špicaté uši zatočené dohora, tak čo sú potom zač?“ pokračoval Joko. „Klava, poď sa sem pozrieť! Nová planéta! A ja som ju objavil!“

    Práve, keď asistentka vyšla z lode, prešla jedna bytosť okolo. „Kto to je? Vôbec sa nepodobá na nás,“ povedala Klava.

    „Poďme sa spýtať, kde sme to pristáli,“ navrhol Joko. Lenže, keď prišli k tej bytosti, tak vykríkla:„Pomóóóc, mimozemšťan!!!“ a utekala preč. Počas behu zobrala z vrecka na oblečení akúsi nevyspelú vec a kričala do nej: „Polícia, polícia, sú tu dvaja mimozemšťania!!! Ihneď sem príďte! “

    Joko a Klava len pozerali na ten výjav a stáli tam ako prikovaní. Prvý sa zmohol na slovo Joko:„To nebolo veľmi slušné,“ poznamenal. „To nebolo vôbec slušné! Ani sme nedostali odpoveď!“ rozhorčovala sa Klava. „Ani nás nevypočula!“

    Len čo dopovedala, prišla polícia. „Ruky h-h-hore!“ Policajtovi sa začal triasť hlas. Po chvíli pokračoval: „Čo ste zač? Čo tu chcete?“ spytoval sa policajt.

    ,,Ja som Joko a tuto vedľa mňa stojí Klava. Náhodou sme sem prileteli na tejto vesmírnej lodi Skuknik. A kde to vlastne sme?“ opakoval otázku Joko.

    „Ste n-n-na p-p- planéte Z-Zem,“ povedal roztraseným hlasom policajt.

    „A, hmmm, čo to bola za vec, ktorou vás sem zavolali? U nás na to slúžia neviditeľné, myšlienkami ovládané Mogoly 22, 23, 24 a 25,“ povedal Joko.

    „Mobily. To sú mobily,“ osmeľoval sa postupne policajt. „Ako to, že sú vaše Mogoly ovládateľné myšlienkami? U nás to nie je možné. Iba ak hlasom. Ale je to strašné. Keď povieš dakoho meno, mobil začne vytáčať mobilné číslo na tú osobu,“ posťažoval sa policajt, ale hneď aj zmenil tému. „A teraz pôjdete so mnou do laboratória. Ste mimozemšťan, a preto vás musíme dať preskúmať. Také sú u nás predpisy.“

    „Tu na Zemi to nemáte najľahšie,“ povedala Klava,„keď príde mimozemská návšteva, najskôr ju musíte preskúmať, až potom sa s ňou môžete rozprávať a oslavovať, že sú vo vesmíre aj iné tvory ako len ľudia.“

    Po oslave Joko ukázal vesmírnu loď Skuknik policajtovej rodine. „Vy máte ako prvý pozemšťan tú česť vidieť bežný lietajúci príbytok z planéty Kevi. A ako sa volajú tvoji potomkovia?“ „Vyzerajú rozkošne.“ skonštatovala Klava.

    „Dve chápadlá namiesto rúk, tri oči, štyri uši, päť nôh! Vy ste ozajstní mimozemšťania!“ tešil sa chlapec.

    „Áno, Miško. Sú to mimozemšťania. Joko, Klava, toto sú Miško a Laura. A ja som Matej a moja žena je Simona,“ povedal policajt Matej a rozlúčili sa.

    Joko a Klava odleteli na svoju planétu Kevi. Matejova rodina im ešte dlho mávala na rozlúčku. Potom na planéte KeviJ oko rozprával susedom, ako pristáli na Zemi. „Neuveríte, čo všetko sme tam zažili! Planéta Zem je od Kevi vzdialená presne 999 999 630 kilometrov a žijú tam dosť nevyspelí ľudia, ale máme tam nových priateľov Mateja, Simonu, Miška a Lauru,“ vychvaľoval sa Joko.

Michal Kilik, 4. trieda