Do literárnej súťaže „Komenský a my“ sa zapojili aj žiaci našej školy, a to IX.B trieda. Žiaci písali sloh na tému „Škola/neškola alebo čo mi dala a vzdala dištančná výučba“ (zamyslenie). Spomedzi zaslaných prác najlepšie umiestnenie získal Matej Láska – čestné uznanie. Matejovi srdečne blahoželáme a prajeme veľa ďalších úspechov.

                                                                               „ŠKOLA/NEŠKOLA – ALEBO ČO MI DALA A ZOBRALA DIŠTANČNÁ VÝUČBA“

                                                                                                                           (zamyslenie)

Čo mi toto vzdelávanie dalo? Ťažko sa hľadá odpoveď, lebo veľa toho nie je. A čo mi vzalo? Tak toho je určite viac.

Od 26. októbra sme doma. Na dištančnom vzdelávaní. V prvom momente som sa potešil, nemusím skoro ráno vstávať, dobiehať na autobus, keď sa omeškám, aby som stihol prísť ráno načas do školy. Neskôr som si uvedomil, že ma táto správa ani neteší. Spomínam si, že v prvej vlne som si to vyskúšal a vôbec to nebolo ono. Dlho mi trvalo, kým som si zvykol, chýbal mi kontakt s učiteľmi aj so spolužiakmi. Veď ja som ani nevedel, čo to distančné vyučovanie znamená. Musel som sa na to opýtať mamy. Až ona mi vysvetlila, že je to vyučovacia metóda, kedy sa učíme na diaľku, nie v triede. Sú rôzne formy, my budeme mať synchronické vyučovanie, čiže online hodiny, zadávanie domácich úloh, testov cez Edupage. Počas dištančného vzdelávania musím písať „strašne“ veľa poznámok, samé poznámky, bez odborného výkladu učiteľa. Vôbec ma to nebaví. A ani príchod letných prázdnin by ma tak nepotešil, ako keby sme mohli ísť už do školy. Keď sme v škole, máme sa na čo tešiť. Počítame dni do prázdnin, rozprávame sa so spolužiakmi, kedy a kde sa stretneme, kam s rodičmi pôjdeme. Budú prázdniny. Hurá! Začína voľnosť, sloboda. A teraz? Stále sme len doma. Sami. Bez spolužiakov, kamarátov, učiteľov. Nikde nikoho.

Na konci letných prázdnin som sa potešil, že konečne sa ide do školy. A bum! Ešte ani nie dva mesiace a zase sme doma. Doma! Bez spolužiakov, kamarátov, učiteľov. Zase nikde nikoho. V škole počas dvoch mesiacov, sme mali samé písomky, skúšania, ako keby učitelia vedeli, že zase ostaneme doma. Museli sme nosiť rúška, neustále si dezinfikovať ruky a dodržiavať rozostupy.

Ešte, že máme „tie“ online hodiny. Musím sa na ne pripraviť, potom si urobiť úlohy. Aj keď je niekedy ťažké odsledovať si termíny a dodržať ich. Keď som doma na dištančnom vzdelávaní, ani dátumy poriadne nesledujem. Strácam pojem o čase. A tak sa mi stáva, že úloha, ktorá mala byť odovzdaná prvého je odovzdaná druhého, niekedy vôbec. Keď sme chodili do školy, vedel som, že v pondelok je hodina matematiky a vo štvrtok máme písať písomku. Ach, tie dátumy!

Na online hodine sa nevidíme, iba počujeme. V triede na hodine vidím spolužiakov ako reagujú na učivo, či tomu „všetkému“ pochopili. Tiež sa môžem hneď opýtať, keď niečomu nerozumiem a je mi vysvetlené. Na dištančnom vzdelávaní máme mnoho úloh vypracovať samostatne a tak ich pochopenie mi trvá o niečo dlhšie. Občas na hodine dôjde aj k vtipnej situácii, čo sa doma pri vypracovaní zadanej domácej úlohy nestane. Skôr ma hnevá, keď si neviem poradiť a nie je koho sa opýtať. Na hodine sa otočím na spolužiaka alebo učiteľa a pomoc dostanem hneď, takmer okamžite. Doma pri vypracovaní, keď mi je niečo nejasné, napíšem jednému spolužiakovi, druhému a čakám na odpoveď. Čakám. Po hodine čakania napíšem učiteľovi a zase čakám na odpoveď. Už je čas večere a ani neviem ako a je koniec dňa a úloha nie je splnená. Tu nie je čo komu vyčítať. Takisto aj mňa kontaktujú spolužiaci, a mnohokrát im neodpisujem, lebo nie som pripojený. Nesedím pri počítači celý deň. Každý si robíme úlohy v inom čase. Niekto ráno, niekto cez obed, niekto večer a nájde sa pár spolužiakov, čo aj v noci. Vyučovanie dištančnou formou mi vyhovuje jedine v tom, že nemusím vstávať skoro. Mám voľný čas aj doobeda. Mám dostatok času na raňajky, ktoré počas školy veľmi nestíham. A už som si aj zvykol, že vyučovanie prebieha online. Ráno sa nikam neponáhľam a nemusím mať obavy, či si niečo zabudnem. Ak mi niečo chýba, iba prejdem do vedľajšej izby a vezmem si to. Nemusím sa prezliekať, veď online hodinu zvládnem aj v pyžame. No najviac sa mi páči, že pri vyučovaní cez internet, nemusíme mať na sebe hodiny a hodiny rúška. Aj keď si uvedomujem, že je to dôležitá vec, aby nám chránila zdravie, predsa len mi v škole nosenie rúšok vadilo.

Keďže som v poslednom, deviatom ročníku základnej školy, tak v tomto období si treba vybrať aj strednú školu. Nie je sa s kým ani poriadne poradiť, o výbere strednej školy. Nikto nám neprezentuje výhody a nevýhody konkrétnej strednej školy. Ani čo nás čaká, aké prijímacie pohovory. Všeobecne sa vie, že to bude zo slovenského jazyka a matematiky. Avšak keby sme chodili do školy, tak by sme to so spolužiakmi a učiteľmi preberali aj každý deň.

So spolužiakmi by sme v škole prežívali rôzne zážitky, situácie a takto som na všetko sám. Keďže sme v poslednom ročníku, tak by sme sa viac kamarátili, lebo by sme vedeli, že už sme posledný rok spolu. Na budúci rok, už každý pôjdeme inou cestou. Chýba mi aj športovanie, telesná výchova. Doma síce môžem cvičiť, ale neviem sa tak motivovať, ako keď s nami cvičí učiteľ a spolužiaci. Chýbajú mi rôzne školské aktivity. Ako výlety, exkurzie a odpadnuté hodiny. To bola radosť. Som rád, že naša trieda stihla tanečnú výchovu. Neviem si predstaviť, ako sa učia tancovať terajší ôsmaci. Myslím si, že cez počítač im to veľmi nejde. A je veľká škoda, že o tento zážitok prídu, pre mňa to bol zážitok na celý život.

Je mi smutno za školou, už by som sa vrátil späť. Chcem mať zase okolo seba spolužiakov, kamarátov, učiteľov. Veď skoro celý deviaty ročník sa nevidíme. Na druhej strane mám aj obavu vrátiť sa do školy. Viem si predstaviť, čo nás čaká. Samé písomky, samé skúšanie, testovanie 9. Veď ja som už všetko zabudol, v škole by sme si to len predsa opakovali a pripravili sa na to, doma sa mi veľmi do toho nechce. Tajne dúfam, že sa tomuto testovaniu vyhneme. Náš pán minister nám ho zruší a ostanú nám len prijímacie skúšky na stredné školy. Teším sa na spolužiakov, ktorých som už dlho nevidel, myslím si, že sme sa všetci veľmi zmenili, veď sme stále deti a deti rastú a menia sa. Budú z nás tínedžeri. O pár rokov môžeme spomínať na dištančné vzdelávanie, ktoré sme zažili. Dúfam, že už bude tomuto všetkému koniec a všetci sa plní očakávaní nových vedomostí stretneme v škole, čo najskôr. Hoc aj zajtra, aj keď je pravda, že ani neviem, kde je školská taška.

Autor: MATEJ LÁSKA, IX.B