Milí čitatelia!

V poslednom čísle sme vám sľúbili, že vám ponúkneme príbeh našej žiačky Sandry Onderovej, za ktorý dostala čestné uznanie v súťaži Daj fotke príbeh a tiež báseň/text piesne Mariany Bužovej, ktorý bol vybraný na zhudobnenie známym slovenským spevákom Husovským v súťaži o najkrajšiu báseň o našom meste. Sandra sa zúčastní na slávnostnom odovzdávaní ocenení v Prešove za účasti predsedu PSK Milana Majerského a Mariana si koncom júna užije koncert kapely Komajota, na ktorom zaznie jej zhudobnená báseň.🌞

Prajeme príjemný umelecký zážitok pri čítaní...

Toto je príbeh Sandry, ktorý vznikol na základe fotografie, ktorú si sama vybrala. Môžete si ju pozrieť vo fotogalérii.

„Dlho som sa nevedela, čo chcem robiť.“ Toto sú slová Márie, z ktorej sa nedávno stala mladá zdravotná sestra. Tu je jej príbeh.

Pochádzala som z chudobnej rodiny. Nikdy sme nemali, čo sme chceli, len tak. Všetko sme si museli zaslúžiť. Dodnes mám v pamäti deň, keď som videla, ako moji rodičia s hrôzou v očiach volali záchranku k nám domov. Nevedela som, čo sa deje. Neskôr som pochopila, že mojej najdrahšej babke sa zastavilo srdce. Môj svet sa rozsypal a ja som sa zrútila. Celé dni som sa s nikým nerozprávala, až pokým nám nezavolali z nemocnice, že môžeme prísť babku pozrieť. Do nemocnice sme s rodičmi prišli hneď. Babka vyzerala zničene. Lekári nám povedali, že môže kedykoľvek zomrieť. Mala som pocit, že teraz sa srdce na chvíľu zastavilo mne. Bola som opretá o stenu a v tom momente som sa zviezla na zem. To predsa nemôže byť pravda! Nechcela som z nemocnice odísť. Začala som hulákať na zdravotnú sestru, že nič nerobia, že iba sedia a diskutujú s inými sestrami. Nenávidela som ich. Lomcovali mnou pocity, ktoré ma oberali o zdravý úsudok. Kričala som na nich asi ďalšiu hodinu. Od tej chvíle som začala nenávidieť zdravotné sestry a ich povolanie, predsa len, bola som v puberte a nenávidieť celý svet je vtedy predsa na dennom poriadku. Rodičia ma napriek môjmu vzdoru vzali domov.

Prišlo nové ráno. Potom ďalšie a ďalšie... Raz som utiekla zo školy za babkou do nemocnice. Mala som obrovské šťastie, že som natrafila na príjemné sestry. Samozrejme, že ma nechceli pustiť, no presvedčila som ich. Netuším, čo spôsobilo, že ma vtedy pustili. Vlastne to viem. Zásah zhora. Pri babke som zostala do večera. Mala som poobede krúžky, rodičia si tak nič nevšimli. Končili sa návštevné hodiny. Zdravotná sestra ma videla, ako plačem, tak ma nevyháňala. To, čo sa stalo potom, bolo pre mňa nielen prekvapivé, ale ovplyvnilo to celý môj život... Preto ten zásah zhora... Sestrička mi ponúkla čaj. Neodmietla som. Zostala som. Bola som rada, že dobrí ľudia ešte existujú. A sú aj dnes. Netreba ich hľadať. Ukážu sa sami. Začali sme sa rozprávať. Rozpovedala mi svoj príbeh, ako sa dostala k svojmu povolaniu. Stále som žila v presvedčení, že zdravotné sestry nič nerobia, iba pijú kávu, občas dajú niekomu injekciu, zoberú nejaký odber alebo pichnú infúziu.

Keď som hltala každé jej slovo, začala som si uvedomovať, v akej ilúzii som doteraz žila. Práca zdravotnej sestry nie je len obyčajné povolanie. Je to poslanie. Dnes si už o tom nedovolím ani pochybovať. Keď som ju so zatajeným dychom počúvala, zostala som zaskočená, pobúrená, nahnevaná sama na seba. Rozprávala, že je schopná sa pre svoju prácu urobiť všetko. Všetko! Obetovať čas s vlastnou rodinou, obetovať všetky sviatky, rodinné oslavy, narodeniny príbuzných a pod. Nechcela som veriť tomu, čo rozpráva. Prečo to všetko?! Rozprávala ďalej, dlho. Že práca jej dáva obrovské množstvo energie, silu, nádej. Že cíti neskutočné šťastie, radosť a vďačnosť, keď vidí iskričky v očiach tých chorých, ale aj ich príbuzných, keď sa dozvedia dobrú správu. Že odmala veľmi rada pomáha ľuďom. Otvárala mi oči a moje vnútro bojovalo. Z nemocnice som odišla s veľkým úžasom. Po lícach mi stekali slzy. Môj vnútorný svet a moje pubertálne ego si niekto dovolil nabúrať...

O pár týždňov prišla správa, že babku púšťajú domov. Bože, vďaka! V tej chvíli som však nevedela, čo ma ešte čaká. O babku sa bolo treba starať ako o bábätko. Maximálne mesiac sme to zvládali, potom sme sa rozhodli, že najlepšie by bolo, ak by išla do domova dôchodcov. Vzhľadom na prácu mojich rodičov sa to nedalo riešiť inak. Zmierila som sa s tým, veď som za ňou mohla chodievať. Babku som aj pravidelne navštevovala. Pochopila som, že sa tam má oveľa lepšie...

Prišiel čas Vianoc. Chceli sme si ju zobrať domov aspoň na Vianoce. Pri prepúšťaní babky nás ešte niečo zdržalo. Chvíľu som čakala sama na chodbe. Prišla ku mne zdravotná sestra, ktorá sa so mnou začala rozprávať. Zaželala mi pokojné sviatky. Opýtala som sa jej, či ide na sviatky domov k rodine. Zaujímalo ma to. Povedala, že nie. Zaskočila ma. Veď na Vianoce chce byť každý s rodinou. Pokojným tónom a s anjelskou milotou v hlase mi len povedala, že zostáva s dôchodcami. Moje, už dosť rozorvané vnútro to nevedelo spracovať a ten chrobák, ktorý vo mne stále driemal, ma nútil pýtať sa. Či ju to ešte baví, či jej to už nelezie na nervy, či by nebolo lepšie byť s rodinou než so starými ľuďmi, či by radšej necestovala, nechodila po koncertoch, diskotékach... Veď bola mladá a život mala pred sebou. Jej odpoveď ma utvrdzovala v tom, čomu som pomaly začínala rozumieť. Povedala, že ona nemusí, ale chce. Hovorila ešte aj to, že jej je práca prednejšia než akékoľvek druhy zábavy, že mnohí pacienti, klienti domova dokážu byť veľakrát vďačnejší než niektorí zdraví, mladí ľudia. Povedala mi, že túto prácu si vybrala preto, lebo týmto ľuďom, ktorí sú často už odstrčení nabok, niekedy aj vylúčení so spoločnosti, chce robiť radosť a úsmev na tvári, kým sa to ešte dá. A práve cez Vianoce sú najvďačnejší. Toto boli jej slová...

Pochopila som teraz už definitívne, že práca zdravotnej sestry nie je ľahká nikde. Uvedomila som si, že často tým chorým, odstrčeným, starým, uboleným na tele, ale i na duši, nahrádzajú rodiny, ktoré už poniektorí nemajú. Po všetkých tých udalostiach, po rozhovore so zdravotnou sestrou v nemocnici a teraz v domove dôchodcov som zmenila názor na túto prácu úplne. Po roku aj niečo to prišlo. Babka zomrela. Prekvapivé bolo, že nám zanechala list na rozlúčku. Prosila nás, aby sme sa nehnevali na personál domova dôchodcov, lebo sa tam cítila ako doma. Rozpísala sa v liste, ako sa o ňu ukážkovo starali. Pochopila som, že odišla do druhého života šťastná, a to aj vďaka pracovníkom, lekárom a zdravotným sestrám. Na pohrebe som im venovala obrovskú vďaku.

Po týchto ranách v mojej rodine som sa konečne rozhodla. Nikdy som si nebola ničím istejšia. Pochopila som, že to všetko sa muselo stať a že v živote neexistujú náhody. Všetko, čo je v Božom pláne, nie je náhoda. Chcela som byť taká istá ako ony. Dostala som sa na školu, ktorú som si vybrala. Stala sa zo mňa hrdá zdravotná sestra. Teraz pracujem v nemocnici a som za všetky moje skúsenosti a udalosti, aj v tej puberte, vďačná. Keď som dokončila štúdium, chcela som sa poďakovať tým sestrám, ktoré ovplyvnili môj život. Nepamätali si ma. Keď som im však teraz začala rozprávať svoj príbeh ja, postupne si spomínali. Bola som prekvapená, že ešte stále pracujú tam, kde predtým. Obidve mi povedali, že ich to neprestáva baviť, ale práve naopak, nikdy svoje rozhodnutie neoľutovali. Boli rady, že som si vybrala toto povolanie.

Keď som začala pracovať, pochopila som, že mali vtedy pravdu, keď tvrdili, že toto povolanie je poslaním a obetovaní sa. S odstupom času rozumiem každému slovíčku, ktoré vtedy vyslovili. Áno, sú mi ukradnuté diskotéky, koncerty a pod. a verejne to priznávam. No viem, že žijem svoj sen. O to viac, že časy sú zlé. Ale raz skončia. Bože, vďaka ti za to! Tento príbeh je fiktívny, no nie je vylúčené, že nemôže byť reálny. Posolstvo, ktoré v ňom zanechávam je, aby sme si začali viac vážiť prácu zdravotných sestier, lekárov. My, laici, občas nevidíme, čo v skutočnosti robia pre našich blízkych, chorých, bezradných, odstrčených ľudí v našej spoločnosti...resp. teraz to asi vidíme veľmi zreteľne...

A  Marianin text piesne, ktorá vzniká v týchto dňoch...

Uličkami mestom

Keď blúdiš a nevieš sa nájsť,

keď máš na sebe ten neviditeľný plášť.

Chceš cítiť tú príjemnú vôňu okolo,

chceš, aby aj pre teba niekde miesto bolo.

Uličkami mestom kráčaj,

vnímaj farby vysoko nad oblohou.

Poď, smej sa a k nám sa pridaj,

tu sa nemusíš báť ničoho.

Tu aj keď zablúdiš,

vždy nájdeš cestu späť, mesto,

ktoré pozná každý naspamäť.

Cesta mi sama ukáže smer,

túliť sa k hviezdam večer chcem.

Uličkami mestom kráčam,

tvár žiari úsmevom,

nebeské vtáky liečia ma svojím spevom.

Lienka mi lezie po malíčku.

Pod vysokými stromami skladám básničku. (pesničku)

Tu aj keď zablúdim,

vždy nájdem cestu späť,

mesto, ktoré poznám naspamäť...

Dievčatám želáme ešte veľa podobných úspechov!