V živote je len pár nezabudnuteľných a neopakovaných zážitkov.Mne sa takýto jeden vryl do pamäti.

Bolo to asi pred rokom, keď sa konečne oteplilo a s rodičmi a súrodencami sme sa vybrali do lesa. Kráčali sme miernym kopcom ne´daleko miesta, kde bývame. Každý z nás si spieval. Keď sme už boli v lese, obzerali sme sa po okolí. V tom som zbadala niečo zvláštne. Nebola so si istá, čo to môže byť, ale bola to určite nejaká časť z divej zveri. Bolo to veľmi slizké, malé a veľmi hladké. Páčilo sa mi to, tak som si to vzala domov. Šli sme ďalej. Po chvíli sme zbadali posed. Mama navrhla: ,,Poďme sa pozrieť hore." Súhlasili sme. Rozhodli sme sa, že si z neho obzrieme okolie. Ako sme sa k nemu blížili, začuli sme z krovia šuchot a zvláštne zvuky. Brat sa vyľakal :,, Poďme už domov!"

Mama nesúhlasila: „Ešte tu chvíľku ostaňme." Pozreli sme sa jeden na druhého a to nás uistilo, že sa nám všetkým niečo nezdá. Chvíľu sme hore ešte posedeli, a potom sme náhlivo zliezli dole. Vzali sme nohy na plecia a upaľovali sme domov.

Keď sme boli v bezpečnej v vzdialenosti, spomalili sme. Udychčaní sme sa zhodli tom, že to, čo nás tak vydesilo, bol určite diviak.

Doma som sa o tom uistila, keď mi oco povedal, že to, čo som našla, bol kel z diviaka.

Viem, že vtedy ani jemu nebolo všetko jedno, ale dnes sa pri spomienke na túto príhodu iba zasmejeme.

Romana Violová, 6.A