Aurélia

Dávno, pradávno kedysi na lúke stál veľký a krásny hrad. Žil v ňom starý, bývalý kráľ Peter so svojím synom Filipom a jeho manželkou Viktóriou a aj s vnúčatami Jankom a Alžbetkou. Žilo sa im tam veľmi dobre. Deti sa hrali, kráľ s kráľovnou múdro vládli a dedko sa len potuloval po zámku a hral sa s deťmi. V jeden večer Janko s Alžbetkou poprosili dedka, aby im porozprával príbeh na dobrú noc. „Dobre porozprávam vám príbeh o tom, ako som stretol vašu babičku Auréliu, ktorá tu už nie je, ale budete ticho,“ povedal dedko a začal rozprávať. Pred niekoľkými rokmi, keď som bol ešte mladý, dostával som veľa obrazov pekných princezien a urodzených dám. Boli síce pekné, ale ani jedna z nich ma príliš nezaujala. Jedného dňa mi prišiel obraz úplne nádhernej Aurélie, vašej babičky. Chcel som sa presvedčiť o jej kráse, tak som sa prezliekol za sluhu a vybral som sa na dlhú cestu do jej kráľovstva. Keď som tam prišiel, rovno som zamieril ku kráľovi – vášmu pradedkovi, opýtať sa o službu pri koňoch. Prijal ma, ale s neistotou. Po dvoch dňoch som konečne uvidel Auréliu. Bola prenádherná, krajšia ako na obraze. Jedného dňa si princezná prišla po svojho koňa Bielka, aby si trochu zajazdila, pomohol som jej vysadnúť, a potom sme sa do seba zahľadeli. Na prechádzky s koňom chodila čoraz častejšie a po týždni som s ňou chodil ako sprievod. Asi po polroku som odišiel zo služby a vrátil sa na svoj hrad za otcom s rozhodnutím, že sa o mesiac ju pôjdem požiadať o ruku. Uplynul mesiac a ja som sa vybral opäť na jej zámok, ale už nie ako sluha, ale ako princ s malou skupinkou rytierov. Keď som prišiel ku zámku, všimol som si, že je celý omotaný čiernou látkou. Pomyslel som si, že hádam niekto zomrel a vošiel do hlavnej sály. Bol v nej sám kráľ a Aurélii nebolo nikde, tak som sa spýtal, kde je, lebo som ju chcel požiadať o ruku. Kráľ mi odpovedal, že princeznú uniesol zlý černokňažník z temného lesa. Táto odpoveď ma zarazila. Neváhal som, kráľovi som sľúbil, že ju priveziem domov, vysadol som na koňa a vyrazil do temného lesa. Po dlhej ceste som konečne prišiel k lesu, blúdil som asi hodinu, keď som narazil na jeho hrad. Aj keď vyzeral strašidelne, nezľakol som sa a vošiel som veľkými dverami dnu. V tej najväčšej sále sedel na tróne černokňažník a vedľa neho smutná Aurélia, ktorá vo mne spoznala sluhu. Veľmi sa potešila. Černokňažník sa postavil a povedal, že ho určite neporazím, vytasil meč a naznačil, že ide bojovať. Aj ja som vytasil meč a začali sme bojovať. Keď černokňažník uvidel, že ma neporazí, začal na mňa používať mágiu. Včas som si to všimol, dal som pred seba meč, kúzlo sa odrazilo od meča, a to rovno na čarodeja, ktorý skamenel. A tak som vyslobodil princeznú, vysadli sme na koňa a zamierili sme na jej zámok. Keď sme prišli, váš pradedko sa veľmi potešil. Po týždni sme mali svadbu a po svadbe som sa stal kráľom na tomto hrade. A potom sa narodil váš ocko, vyrástol a zobral si vašu maminku a potom ste sa narodili vy. „To je koniec príbehu o vašej babke,“ dopovedal dedko a prikryl deti perinou. „Ten čarodejník je ešte stále skamenený?“ spýtal sa Janko. „Poviem vám, ale nabudúce, teraz už treba spať, dobrú noc,“ odpovedal dedko. Zhasol lampu a zatvoril dvere.

Autor: Ivana Matúšková, VI.A