Čakala Anička, čakala,

čakala na svojho Janíčka.

Odišiel Janíček za inou,

za inou- čo býva za horou.

Mamka Aničku už dávno volala,

no Anička stále čakala.

Už ju aj zima triasla

a Anička na zem klesla.

Anička únavou usnula

a vo sne milého videla.

Videla milého, videla,

ako sa po lúke s inou preháňa.

Anička s krikom sa prebrala

a milého Janíčka prekliala.

Milý na mieste upadol

pred svojou milovanou Barborou.

Upadol v bolesti, upadol,

že úbohú Aničku podviedol.

A tak Anička v smútku posledný raz vydýchla,

a do večných krajín Janíčka so sebou zobrala.