Už dlhšie vo mne hlodá myšlienka, že to, čo je vo svete naozaj dôležité je pochopiť ľudskú podstatu. Všetko ostatné je de facto irelevantné. To, čo človek reálne potrebuje, je poznať svojich „blížnych“, ktorí sa efektom motýlích krídel ocitli v rovnakom čase a priestore ako on sám. Často mávame tendenciu predpokladať, že práve tie naše myšlienky a názory sú tie správne a teda ich s nami musia automaticky zdieľať aj ostatní. Je to omyl, vďaka ktorému dochádza k mnohým nezhodám a hádkam. Takéto malichernosti sú potom dôvodom na rozpad rodinných pút, dlhoročných priateľstiev, ale aj krátkych známostí. Tak sa mi zdá, že ľudia zabúdajú hľadať v ľuďoch ľudí. Na pozadí nám všetkým, bohužiaľ, tak dobre známej pandémie sa rozšírila ešte jedna, taktiež veľmi nebezpečná, nákaza, ktorá dokáže z dlhodobého hľadiska narobiť oveľa väčšiu šarapatu ako vírus. Mám na mysli pandémiu nenávisti a agresie. Obzvlášť v ostatných pohnutých rokoch mi je veľmi smutno, keď sledujem, ako sme na seba zbytočne zlí a ako sa škatuľkujeme a nálepkujeme bez toho, aby sme sa čo i len poznali. Pod tými nálepkami zabúdame hľadať človeka. Nerozprávame sa spolu a už keď dôjde k rozhovoru, málokedy sa naozaj počúvame. A čo je smutné, pričasto sa ani nechceme počúvať.

Celá naša civilizácia stojí na tom, ako sa k sebe budeme správať – či k sebe budeme milí a tolerantní alebo sa navzájom zahltíme hnevom a nenávisťou. Je to len na nás. My rozhodneme o tom, ako dlho prežije ľudská rasa. Je samozrejmé, že všetci nemôžme byť najlepší kamaráti, ale to nie je dôvodom na nevraživosť a zášť. Ľudstvo stojí na ľuďoch – jednotlivcoch, ktorí ho vytvárajú. Jeho stabilitu môže narušiť zmena v čo i len jedinom článku. Preto, skôr ako začneme rozmýšľať o vzťahoch v širokom spektre, mali  by sme o nich pouvažovať na tej najzákladnejšej úrovni – JA a TY, pričom TY môže byť ktokoľvek, každá bytosť, ktorej tlčie srdce.

Čím som starší, tým viac strácam ilúzie, ktoré som si o ľuďoch kedysi vytvoril. Napriek tomu sa v nich snažím hľadať to dobré, nech by to bolo schované akokoľvek dobre. Niekedy sa to proste nedá, ale veľakrát sa mi tú iskričku podarí objaviť. V takýchto chvíľach sa vždy poteším, lebo som našiel aspoň jeden dôvod, pre ktorý sa tej osobe oplatí dať šancu. Možno budem patetický, keď sa spýtam, či má ešte zmysel veriť v človeka. Odpoveď je jednoznačne áno. Akonáhle by stratilo zmysel veriť ľuďom, na našej ťažko skúšanej planéte by sme to mohli okamžite zabaliť. Možno sa ten moment blíži. Ale kým naozaj príde, skúsme zo seba dostať to najlepšie. Život je veľmi krátky na to, aby sme si ho znepríjemňovali. Z nepochopiteľných dôvodov to aj tak robíme. Vyvarujme sa tomu. Stačí veľmi málo.

(Celú esej si môžete prečítať na stránke Literárneho informačného centra)