Na modernej starej lanovke

Raz sme boli v Rakúsku na lyžovačke v stredisku Möltaler Gletcher. Všade okolo nás boli len vysoké kopce, lesy, horské potôčiky a aj vodopády. Stromy okolo nás boli vysoké ako hory, lesy veľké ako jazerá, biele lúky ako obláčiky, stromy i stromčeky, ihličnaté aj listnaté. Ak sme sa chceli lyžovať, museli sme vyviezť na sedačkovej lanovke, tak sme hneď šli.

Ako sme tak išli nastupovať, všimli sme si, že tam nie je posuvný nástupný pás. Na lanovku sa nastupovalo dosť ťažko, preto že sme sa nemali čím posúvať dopredu, ale zvládli sme to. Ako sme išli v lanovke, zrazu to zastavilo a rozhojdalo nás tak silno, až sa nám zavrela bublina. Po minúte sa lanovka zas dala do pohybu, ale nie na dlho. Asi po troch minútach sa zas zastavila ešte prudšie ako pred tým. Nakoniec sme sa už s tou lanovkou konečne pohli a išli sme bez prestávky až do konca. Pri stĺpoch to hučalo hu-húúú a hojdalo, išlo to dosť rýchlo. Keď sme po tej dlhej jazde vystúpili, povedal som: „Na túto lanovku už viac nepôjdeme!“ „Už určite nie,“ povedal otec. „Ale keď sme tam boli,“ hovorí mama pod kopcom, „bol krásny výhľad. Nevyvezieme sa tam, aby sme si dali obed?“