Kde bolo, tam bolo, stála raz jedna chalupa. V tej chalupe bývala matka so svojou milovanou dcérou.

Jedného dňa matka poslala svoju dcéru po vodu do lesnej studničky. Ako tak išla, stretla nádherného motýľa, ktorý ju ťahal a vábil hlbšie a hlbšie do lesa. Dievčina sa zabávala, lenže matka čakala a čakala. Prešla hodná chvíľa a matke začalo byť pridlho.

Začala svoju dcéru preklínať a škaredo na ňu hovoriť. Prekliatie ju vypočulo a začalo sa plniť. Išli tou horou raz hudci, ktorí hľadali vhodné drevo na výrobu nových huslí a iných sláčikových nástrojov. Našli krásne drevo z javora. I ho zoťali, i vyrábali z jeho kmeňa husličky. Veruže sa hudci začudovali, keď z dreva zaznel ženský hlas: ,,Ach, hudci moji milí, nie som ja drevo z javora, ale som ja dievča z mesta richtárovho. Neskoro som domov prišla. Moja mamka ma zakliala, by javorom ostala. Choďte vy, hudci, za mojou mamkou a žiaľu jej dodajte. Nech si je vedomá toho, čo napáchala!“

Išli oni za mamkou dievčaťa a zahrali na husliach jej dcéry. Mamka, len čo ich začula, k oknu utekala. Kľakla si na kolená a začala odprosovať za všetko jej zlorečenie. A div divúci. Z huslí sa stala nádherná dievčina. Matka sa opäť rozplakala, ale už od šťastia.

Od toho momentu v dome preklínanie prestalo existovať. Matka sa poučila zo svojich chýb a žili si šťastne až do smrti.