Keď moje srdce bolo tebou vytrhnuté,

pamätám sa ako si ho zovrel v dlani,

a vytiahol tú zdobenú striebornú dýku,

pozeral si sa mi priamo do očí,

akoby som bola cudzinec,

nie človek s ktorým si vytváral nové svety,

iba cudzinec na ktorom ti nezáležalo,

o áno pozeral si sa mi priamo do očí,

keď si mi chladnokrvne prebodol srdce

Keď si mi ho potom zranené vracal,

ticho si zašepkal, že bolo prebodnuté mnou,

nevediac, prečo som to urobila,

ja som si však istá, že si mi ublížil ty,

pretože som tam bola,

a pamätám si to všetko, až príliš dobre.

Pamätám sa, že keď si odkráčal,

a mne v dlaniach zostalo,

už iba moje prebodnuté srdce,

že z toho srdca striekala krv,

ktorej kvapôčky sa nachádzali všade navôkol,

na slnku vytvárali niečo bolestivo nádherné,

pripomínajúce rubíny,

tak ako sa však slnko odlišuje od mesiaca,

tak sa odlišovala moja bledá koža,

oproti tým stekajúcim rubínom,

pamätám sa na slanú chuť svojich sĺz,

miešajúcu sa s kovovou chuťou tej tmavočervenej krvi,

tak sa mi neopovažuj hovoriť,

že som si svoje vlastné srdce prebodla sama,

pretože ja si to pamätám všetko až príliš dobre.

Moje spomienky teraz spievajú melódiu pádu,

a ja sa rozpamätávam na to,

čo tomu predchádzalo,

na tie varovné signály,

ktorých láska existenciu popiera,

akoby som mohla zabudnúť,

moje slané slzy dotvárali hlbiny tvojich oceánových očí,

už po miliónty krát v to leto,

snažiac sa nájsť rovnováhu na lámajúcich vetvách,

nakoniec sme zlyhali,

a mne v dlaniach zostalo len moje prebodnuté srdce.