Opustené oči Raz stratil lásku, raz ju našiel. Keď obzeral si kvetín záhradu, keď spomínal na lásku. Zrazu len pozrel sa vedľa ruží a zbadal krásku. Pozerala sa mu do očí a ukradla mu kúsok mysle. Kúsok duše pozemskej bytosti a kúsok z rokov ubrala mu. Vtedy, keď smútil, sa mu vkradla do vnútra. Tam, kde človek schováva seba samého. Len raz ju zazrel, no túžil znova. Znova vidieť krásku ruží, aby vbehla mu do sveta. Raz chcel pochovať sám seba, raz chcel vidieť ju. No ona videla ho stále, videla ho starnúť mladého. Ako človek, bytosť slabá, stráca rozum nad hlavou. Každý rok sedel v záhrade. Rozmýšľal, kde šum trávy, lístia a lupeňov chcel sa odtrhnúť od svojej záhrady. Mohla sa snažiť, aby znova zahľadel  sa jej do očí, mohla sa vzdať svojej duše, no chcela byť tu s ním. Vo svete jeho myšlienok, strácal rozum plne mladý a zahalený do kvetov. Zabudol, koho stratil a zabudol aj na seba. Možno dobre spravil. Možno sa radšej nemal ani pozrieť. Bolo mu mdlo, až raz ležal tam, kde nechcel. Tam, kde túžil byť. Tam, kde sa ocitne každý človek, pojašený z kúziel sveta. Keď tŕnie kvetov obrastú ti tvoje srdce. Ona sa len prizerala, nemohla už nič. Jej srdce napustené smútkom bolo. Len priala si poslednýkrát, aby jej hľadel do tváre. No ako to už býva, človek je duša zatratená, možno ak by trochu dával pozor a myslel ako niečo, čo nežije. Možno by si vážil svoj život a nepremárnil ho láskou, ktorú ani len dvakrát nevidel. Keď vstala ráno, keď otvorila oči, ocitla sa na jeho smrteľnej posteli. Kde človeku už niet pomoci. Kde človek nájde pokoj v srdci. Plakala a celé tie roky prekliala. Prekliala svoje opustené oči.

Liana Nováčková