Celý svet akoby stíchol. Alebo ho možno len ona sama nepočula. Vietor, ktorý okolo nej lietal ako motýlik, jej jemne česal vlasy a hvízdal si pri tom. Voda, pretekajúca priamo pod mostom, na ktorom dievčina stála, slabo šumela do rytmu jej dýchania. Bola bledá ako papier, tichá ako noc a známky času sa ani len neodvážili poškvrniť jej krásnu tvár. Príroda ju nazývala papierovou princeznou.

Každý deň, chvíľu pred západom slnka, príde na mostík, ktorý spája dva brehy malej riečky, a svet stíchne. Tam stojí po celú noc a sleduje, ako svet okolo nej pokojne spí. Keď sa však jej nočná hliadka skončí vychádzajúcim slnkom, z neba akoby začali pršať kytice jej obľúbených kvetov a spokojný úsmev rozsvieti jej tvár. Pokloní sa vtáčikom, ktorí jej už veselo pospevujú na odchod a držiac si svoje roztrhané šaty, ktoré aj napriek všetkému stále zostávajú také svetlé ako jej tvár, zíde z mostíka. Vykročí smerom k blízkemu lesu a spraví presne 19 krokov predtým, ako sa premení na ľahučký prach.

Som si istý, že ich vždy spraví presne toľko, pretože ju každý deň sledujem a nikdy sa to nemení. Objavil som ju v jedno včasné ráno, keď som bol behať. Podišiel som k rieke, aby som si na chvíľu vydýchol, keď vtom som zbadal niečo stáť na mostíku. Odskočil som od úľaku, že vidím nejakého netvora, ale bolo to úplne inak. Nebol to žiaden prízrak, ale mladé dievča. Pozerala pred seba s kamennou tvárou a ani len nežmurkla.

Teda, až pokým k nej nepodišiel jeden starší pán, ktorý jej so slabým úsmevom a ťažkými slzami položil k nohám kytice belasých kvetov. Práve to ju prebralo z tranzu a na jej tvári sa objavil úsmev jasný ako samotné slnko. Odrazu sa poklonila ako naozajstná princezná a vykročila vpred, znova na ceste za slobodou. Jej skrytý princ však zostal stáť na mieste a slanými slzami polieval kytice kvetov, ktoré jeho milá zvykla milovať.