Les bol tichý, nehybný. Stromy týčiace sa nad mladou dievčinou pozorovali, prečo k nim zavítala. Vietor rozhýbal starodávne konáre a dievčina od strachu vykríkla, keď sa ozval ich zlovestný škripot. Možno si niekedy uvedomí, že stromy nie sú tým netvorom, čo číha v ich lese...

Dievčina sa vydesene obzrela za seba. Stratila sa. Hmla zakrývala oblohu nad ňou a vrhala strašidelné tiene dole. Zrazu sa jeden tieň zamihotal a začal sa predlžovať smerom k nej. Z tieňa vystúpila postava. Na moment si pomyslela, že skrytý princ jej prišiel na pomoc, zachrániť ju pred týmto miestom. No ako sa len mýlila. Toto nebola rozprávka so šťastným koncom. Pretože zrazu to bol jej život, ktorý sa skončil. Tieň pootočil hlavou a posledné, čo videla, bol záblesk žltých očí. Ozvena jej posledného výkriku slabla, ako stromy držali nočnú hliadku nad jej mŕtvym telom...

O 2 týždne neskôr

Nad mojou oslavou sa vznášala napätá atmosféra. Oheň v strede čistinky, kde sme kempovali, sa jemne mihotal, ako Samanta rozprávala strašidelný príbeh o neďalekom lese. O temnom zaklínačovi, ktorý zabil mladé dievča v našom veku, ktoré sa našlo pri vstupe do lesa a kytice kvetov posievali jej znetvorené telo. Príbeh bol o to strašnejší, že nebol ani tak príbehom ako skutočnosťou spred dvoch týždňov.

V našom malom mestečku sa stala vražda. Už v deň zmiznutia dievčiny sa príbeh dostal na titulné stránky novín.

A teraz sme tu, na brehu malej opustenej maríny na Rió de la Plata, menej než 5 minút od Sangienskeho lesa, v ktorom má podľa povier strašiť. Bola to stávka, test, ísť kempovať práve sem. Vedela som to, no aj tak som išla.

A vtom sa Tobias ozval: „Stavím sa, že by si v tom lese nevydržala viac ako 2 minúty."

Nie som hlúpa, ale som súťaživá.

„O čo, že vydržím dlhšie než ty?"

A tak sa to začalo.

Mohutné kmene stromov sa dvíhali do výšky. Hviezdy pokrývali tmavú oblohu a svit mesiaca prenikal medzi konármi.

„Ava, neblázni. Nerobte to. To dievča tu niečo zabilo. Nemôžete tam ísť." Jules ma prosila, no už som nemohla cúvnuť. Zhlboka som sa nadýchla.

Len Tobias a ja. Odhodlane sme sa na seba pozreli. Vkročili sme do lesa. Otočili sa chrbtami k sebe a vybrali sa každý opačným smerom.

5 krokov... 6... 7... Mysľou mi prebehla nedávna spomienka...

„Tá tvoja tvrdohlavosť ťa raz privedie do hrobu," povedal mi raz môj brat Meridián, „počuješ ma, papierová princezná?" Zopakoval, keď som nezdvíha oči od knihy Pána prsteňov na kolenách.

Teraz, ako nado mnou hviezdna obloha mizne pod hustými korunami, len dúfam, že nebude mať pravdu.

18 krokov... 19 krokov... 20...

Stále som za sebou počula Tobiasa a to mi dodávalo trocha odvahy. Už len dúfať, že to, čo počujem, je Tobias... pomyslela som si znepokojene.

Les bol tmavý tak ako v tú noc pred dvoma týždňami. Moje kroky sa prepadávali do nečakaného dusného ticha.

43 krokov... 44... 45.

Hlavou mi blúdili útržky reportáží o vražde dievčaťa. Našli ju mimo lesa, ale pod nechtami mala ihličie. Zabili ju teda tu, no niekto jej telo odniesol von. Prečo? Prečo by to-

Prebehol mi mráz po chrbte. Niečo ma pozorovalo. Bola som si takmer istá, že sa za mnou niečo pohlo... vietor v konároch znel ako zlovestný šepot....

...Nájdi ho...

Potriasla som hlavou a pridala do kroku.

Obzrela som sa a odrazu si uvedomila, že cestička, po ktorej som išla, zmizla. Otočila som sa, no pomedzi tmavé tiene som nič nevidela.

Prečo si sem len išla, nadávala som si v duchu, mohla si byť doma teraz.

Vedela som, že tu tá cestička musí niekde byť. Pustila som sa do behu. No keď som ju zbadala, na mojej ceste za slobodou niečo ležalo. A za mnou sa hmla odrazu rozdelila a...Krik. Hrozný kvílivý zvuk preťal vzduch, až mi mrazilo krv v žilách. Hlavou mi myklo do boku, no ten zvuk som nevydala ja.

Predtým som sa cítila tak smelo. No teraz? Teraz som mala pocit, akoby sa z lovca čertov stala korisť.

Podišla som o krok bližšie a zamrzla. Nie, nie, nie. To nie je možné!

Predo mnou ležalo telo. Telo tej istej dievčiny, ktorej tvár bola týždne v novinách. Dotrhané šaty, zjazvené tkanivo na rukách a okolo nej.... kvety.

No ona nemôže byť tu! Včera mala predsa pohreb.

Pocítila som na pleci dotyk... Nájdi ho! ozvalo sa lesom. Skríkla som, keď mi čierny motýlik preletel okolo tváre a sadol na krvavé telo.

„Kto si?!" Spýtala som sa už zúfalo.

...Vybrala som si ťa.... nájdi ho....

„Prečo ja? Koho mám nájsť?" Zdesene som začala cúvať hlbšie do lesa.

Vtom mi noha skĺzla po šmykľavej tráve a z hmly za mnou sa vynorilo jazero. Bola by som odprisahala, že pred chvíľou tam nebolo.

Na okraji stála postava. Priehľadné vlasy jej viali okolo tváre a voda pred ňou začala víriť.

Čo odo mňa chceš? chcela som sa spýtať, no žiaden hlas mi nevyšiel z úst.

...Bolo to úplne inak. Zisti pravdu, nájdi ho. Nieslo sa vzduchom ponad jazero ku mne.

„Koho mám nájsť?" Zúfalo som vykríkla a postava sa stratila. Zmizla do tmy. Všetko stíchlo.

„To budem asi ja," zhmotnil sa za mnou hlas čistejší a skutočnejší ako tie doteraz. Neodvážila som sa ani pohnúť. Zbadala som v odraze jazera svoju vydesenú tvár a siluetu muža, ktorý sa ku mne blížil zozadu. Nedokázala som zo seba vydať ani hláska.

„Vitaj, dedička. Nečakal som, že sa stretneme tak neskoro. No Charlieho malé tajomstvá a lži ťa už nemôžu zachrániť predo mnou."

„Kto ste?" zašepkala som a sprudka sa nadýchla, keď sa mi niečo studené a ostré oprelo do chrbta.

„Arsen Lupin, k tvojim službám, dedička. A teraz sa hry môžu konečne začať," odvetil pobavene, hlasom temným ako najčernejšia noc.

Stála som bez pohnutia, ako sa mi čepeľ noža zabárala hlbšie cez oblečenie do chrbta.

„Aké hry?" našla som odvahu sa spýtať.

„Hry o dedičstvo predsa," jeho zlovestný úsmev bol to posledné, čo som videla. Vzápätí ma mocná sila odsotila do jazera. Čas sa spomalil. Snažila som kričať. Do pľúc sa mi dostala voda. Nemohla som dýchať. Nado mnou sa uzavrela tmavá hladina. Ostrá bolesť mi vystrelila z chrbta priamo do srdca. Už som viac nedokázala ostať pri vedomí. Všade nastala tma.

Vtom sa moje oči otvorili. Sedela som na kraji rieky a hľadela do odrazu svojich žiarivo žltých očí.