„To snáď nemyslíš vážne!“ ozvalo sa za mnou. Obzrela som sa a zbadala, že Audrey sa ani nepohla a neveriacky na mňa hľadela.

„Áno, myslím. Alebo máš vari lepšiu interpretáciu poslednej indície?“ spýtala som sa jej.

Nočná obloha nad nami bola bez jediného mráčika a koruny stromov nehybne stáli v dokonalom bezvetrí. Pred niekoľkými hodinami nás vedúci tábora necitlivo vyhnali z postelí, rozdelili do tímov a vypustili na koňoch do lesa. Mali sme sa riadiť indíciami a rozlúštiť nápovedy vedúce k pokladu. A to všetko do úsvitu.

„Som si istá, že by po nás nechceli, aby sme v noci, v opustenom lese s baterkami skúmali veľký jaskynný systém plný ktovieakej hávede. Nie, ďakujem.“ Audrey si založila ruky a vzdorovito na nás hľadela, odhodlaná nespraviť už ani krok.

Chcela som jej niečo odvrknúť, ale začala som mať pochybnosti. Keď sme pri rieke našli papierik s hádankou, bola som presvedčená, že máme hľadať jaskyňu. No čím bližšie sme boli k mohutnej diere v skale, tým sa moja istota zmenšovala.

Obzrela som sa na Patrika, ktorý stál o krok nado mnou. Zachytil môj neistý pohľad a z batohu vybral indíciu. Papier bol zľahka pokrčený a slová na ňom napísané červeným atramentom pripomínali kvapky krvi. Podišla som k nemu a nahliadla mu cez plece na tie tajomné slová.

„Do konca vlády luny kráti sa váš čas,

vydajte sa tam, kam nepreniká hviezd jas.

Tam v tej hĺbke tmavej večný netvor bdie,

kde v slovách nepočutých posledná odpoveď znie.“

„Možno nás chcú len vydesiť a indícia bude hneď pri vstupe dnu,“povedal Patrik. Audrey pokrútila hlavou a o krok cúvla.

„Ale Audrey, nemusíš sa báť, my ťa ochránime,“ povedal jej pobavene a vykročil sebavedomo bližšie k tmavej škvrne v diaľke. Pobrala som sa za ním. Za sebou som začula Audrine pohŕdavé odfrknutie a po chvíli aj jej kroky.

Kráčali sme mlčky a vzduch sa prudko ochladil, akoby aj teplo unikalo pred čiernotou čakajúcou na nás. Vstup do skaly zblízka nebol taký veľký, ako sa zdal, asi len tri metre vysoký, no tvorili ho ostré hrany kameňov a úžina medzi nimi pokračujúca hlbšie, než prenikalo svetlo z našich bateriek. Zastavili sme sa a zahľadeli do údolia pod nami. Po chrbte mi prebehol mráz a s priškrteným výdychom som uskočila dozadu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Patrik, ako ma prekvapene zachytil.

„Vidíte to? Tam v tej tme sa niečo zablyslo.“

Patrik aj Audrey hľadeli, kam som ukázala, no nebolo tam nič len čiernota.

„Poďme dnu, nech už môžeme vyraziť nazad,“ prehlásila som rozhodne a vykročila s odvahou, ktorú som necítila, do jaskyne.

Zahli sme doľava úžinou medzi stenami- sotva dosť širokou na to, aby sme sa tadiaľ zmestili a vošli do širšieho tunela. Nie... nie tunela, ale do obrovskej podzemnej siene. Na oboch stranách sa dvíhali ostré kvapľové útvary a ticho bolo rušené len rytmickými zvukmi kvapiek vody padajúcimi zo stropu vysoko nad našimi hlavami.

Odkedy sme prišli, na hrudi som cítila neprirodzený ťaživý pocit. Akoby v tej tme pred nami bolo niečo mohutné a živé. Akoby sa na nás upierali oči niečoho, čo nemalo byť nikdy videné. Vtom sa ozvalo prasknutie a hneď nato tenký kvílivý ston.

„Počuli ste to?“ Môj šepot sa hlasno rozľahol priestorom.

„Asi sa len niekde odlomil kus kameňa,“ odpovedala mi Audrey, no znelo to ako otázka.

„Nie to. Ale je to kvílenie, čo sa potom...“ Môj hlas sa vytratil do ticha, ako som sa pozrela na zmätené tváre mojich priateľov. Oni to nepočuli. Stáli sme pri sebe a počuli to prasknutie, ale zvyšok som začula len ja.

Patrik ku mne pristúpil, no jeho oči prehľadávali sieň okolo nás.

„Čo si presne po...“

„Vidíte to?“ Audrin výkrik prerušil jeho otázku. Jej hlas prišiel z väčšej diaľky. Jej baterka bola namierená na niečo pred ňou na zemi, jej pohľad však smeroval na nás, akoby sa tam bála znova pozrieť.

Opatrne sme pribehli po nerovnom klzkom povrchu jaskyne k nej. Tvár mala mierne popolavú a pretkanú tieňmi mihotavého svetla z jej trasúcej sa ruky.

Pozrela som sa so zatajeným dychom dole. A tam, v strede jaskyne, bol kameň s dokonale ostrými líniami a okolo neho do kruhu rozložené... kosti. Dlhé jasné biele kosti.

„Preboha... to je oltár?“ Patrikov hlas sa jemne zachvel napätím. Natiahol ruku a na jeho prstoch zostal biely povlak po kontakte s kosťou. Znechutene cukol rukou vzad. Nemo sme sa na seba pozreli.

Audrey sa mykla a zvrtla tak prudko, že mi jej vrkoč udrel do tváre, no akýkoľvek komentár bol zabudnutý, ako sa ozval dunivý zvuk. Naše svetlá začali divo preblikávať po jaskyni okolo nás. Bolo mi jasné, že tentokrát to nepočujem len ja. Bolo načase odtiaľto zmiznúť aj bez ďalšej indície. Zvrtli sme sa rezko zamierili k východu. Vlasy mi vmietlo do očí, ako som sa pozrela vedľa seba na Patrika.

Zamrzla som na mieste a Audrey mi narazila do chrbta. Chvíľu nič... a potom sa to stalo zase. Pramene vlasov mi začali jemne povievať okolo tváre v doteraz úplne nehybnom vzduchu jaskyne. Pocítila som jemný tlak medzi lopatkami a spravila krok k hŕbe zosypaných kameňov pri vzdialenej stene. Tam, medzi vápencovými výčnelkami a malými priehlbinkami, sa niečo zalesklo. Rukou som načrela do štrbiny medzi kvapľami a zacítila niečo hladké a teplé. Vytiahla som ruku do svetla a v dlani mi ležala malá dýka. Bola ľahučká, z čudného čierneho kovu a na čepeli škvrny ako od... S výkrikom som ju pustila a sledovala, ako dopadla medzi kamene... absolútne nehlučne. Bez jediného cinknutia. Zhrozene sme sa na seba pozreli.

„Vypadnime,“ vyhlásila Audrey a viac nám nebolo treba.

Zastavili sme sa až v lese, ďaleko pod horou. S úľavou som si vydýchla, ako sa na obzore ukázali prvé náznaky nového dňa. Okolo nás sa ozval dlhý, tiahly zvuk. Strhli sme sa, no potom som sa s úľavou zasmiala. Bol to len lesný roh - signál, že hra sa skončila a máme sa vrátiť.

Vybrali sme sa späť do tábora s novou ľahkosťou v kroku. Po hodinovej ceste v pokojnom tichu sme sa všetky tímy stretli okolo táboráku. Nevyhrali sme, keďže sme nenašli všetky nápovedy, ale nevadilo mi to.

Po chvíli za nami zavolala jedna z inštruktoriek, Maddie: „Počkajte chvíľu, modrý tím.“

Otočili sme sa k nej. V ruke držala nejaké papiere a mávala na nás.

„Viedli ste si naozaj dobre. Škoda len, že vám to nevyšlo s predposlednou indíciou,“ zhovievavo sa usmiala.

Počkať...

„My sme ale indíciu našli,“ povedala som zmätene. Maddie zdvihla ruku s papierom a podala ho Patrikovi, ktorý ho prekvapene zovrel medzi prsty.

„Vrátila som sa tam a zobrala ju, ak by ste ju chceli vidieť.“ Nevnímajúc naše ohúrené pohľady sa otočila a odišla.

„‘Na čiernom poli, biely dom. Nová otázka sa skrýva v ňom.‘ Čo to má znamenať?“ prečítal Patrik a ukázal nám papier.

„To malo byť akože ono? Také jednoduché?“ neveriacky sa spýtala Audrey.

Hľadela som na jednoduché čierne písmo s hádankou. Patrik s Audrey nahlas rozmýšľali, ako sme to mohli prehliadnuť. Lenže mne mysľou išla iná otázka stále dookola. Pred očami sa mi vynorili slová v krásnom, ozdobnom, krvavočervenom písme. Po chvíli som to už nevydržala a prerušila ich rozhovor.

„Akú indíciu sme teda našli my?“