„Akú indície sme teda našli my?" Avine slová mi rezonovali v ušiach.

Mlčky som vytiahol z batohu papier, ktorý sme považovali za indíciu. No akonáhle sa ho dotkli jemné lúče slnka, rozpadol sa mi v dlani na prach.

Nastalo mrazivé ticho. Vyzerá to tak, že jaskyňa bola len začiatok.

„Tak to by sme mali," môj hlas aj mne samému znel silene veselo.

Nonšalantne som si z rúk omietol prach a pozrel na kamarátky. „Vidíme sa na raňajkách," otočil som sa a vošiel do dverí mojej chaty.

Zvyšok dňa sa nekonečne tiahol. Neviem, či to bolo absenciou adrenalínu alebo čím, ale mal som pocit, že čas naschvál stojí. Prešli dva dni, kým sme znova vyrazili do lesa. Zase som bol v tíme s Audrey a Avou, no tentoraz sme išli za denného svetla. Našou úlohou bolo prejsť si terén na zajtrajšie štafetové preteky. Slnko silno pálilo a ani tiene stromov nás nechránili pred dusivým teplom. Podráždene som sa poškriabal na ruke a ľutoval, že som si vôbec bral sveter.

„Stále na to musím myslieť, vy nie?" spýtala sa zrazu Ava.

Otočil som sa v sedle k nej. „Rád by som povedal, že nie..."

„Presne" Audrey zamyslene prikývla. „Čo si myslíte, že bude teraz?"

„Čo by malo byť?"

Potriasla hlavou a začala hovoriť: „Mala som také sny... Bola som v nejakej izbe. Ale všetko bolo rozmazané a tmavé. Ozval sa zvláštny zvuk, ako ozvena odbíjania zvona. Na stene za mnou boli staré hodiny, ktoré zrazu spadli. Na to som sa zobudila, no nemohla som sa hýbať..."

Odmlčala sa a s Avou sme si vymenili nervózny pohľad.

„Ďalšiu noc sa mi to snívalo znova. Ale než sa hodiny rozbili, videla som na nich čas 3:33."

Po chrbte mi prebehol mráz.Zacítil som pichnutie a uhladil som si dlaňou rukáv. Otravné komáre, pomyslel som si. Ava zrazu prudko nadskočila v sedle. Jej kôň poplašene uskočil bokom a ona takmer vyletela ponad jeho krk na zem. Môj prekvapený pohľad sa stretol s Aviným. Zreničky mala od strachu také rozšírené, že takmer zakrývali jej zelenú dúhovku.

„Niečo sa ma dotklo..." zašepkala a ruku si položila na kríže.

„Ako to myslíš, že dotklo?" Audrin hlas bol o oktávu vyšší než zvyčajne.

„Niečo ma potlačilo zo sedla do strany."

Sledoval som jej pohľad lesom, kde hore v diaľke... to snáď nie. Hore medzi stromami presvital otvor do jaskyne. Tej jaskyne.

„Poďme preč."

Zvyšok trasy v neľútostnom teple sa niesol v ťaživom tichu. Po chvíli som si s povzdychom vyzliekol sveter a hodil ho pred seba na sedlo. Toto som mohol spraviť už dávno a-

„Preboha, Patrik!"

Prudko som sa otočil na Avu. Hľadela na mňa... divno. Pozrel som sa na seba, prekvapený jej reakciou. Mal som normálne biele tričko, nič zvláštne. Keď vtom sa pridala aj Audrey, ktorá sa prudko nadýchla a zahrešila.

Akože, no dobre, viem že bielu moc nenosím, ale nemusia byť zase až také dramatické. Prevrátil som očami, no ony sa ani nepohli. Sledoval som ich pohľad na... moju ruku? Moje ľavé predlaktie bolo posiate škaredými krvavými škrabancami. Zdvihol som ju vyššie a mysľou mi prebehlo to pichnutie, ktoré som zacítil. Ako som si ju predtým stále škrabal cez oblečenie. Ani neviem, kedy to začalo, no ako som sa na tie rany pozrel pozornejšie... tvorili slová. Na ruke som mal vyryté 'Vráťte sa".

„Tak je to jasné. Niečo alebo niekto chce, aby sme sa vrátili do jaskyne. To štuchnutie? Tvoja ruka? Tie sny? Stavím sa, že tam máme prísť o 3:33 v noci," Avin hlas bol monotónny, rezignovaný, akoby potláčala všetky emócie.

„Absolútne nie!" zvolal som.

Vrátili sme sa do tábora ešte stále sa hádajúc. Audrey sa začala pomaly prikláňať na moju stranu. Nakoniec sme Avu presvedčili, že ešte pár dní počkáme, čo sa stane a potom uvidíme. No napriek tomu som v ten večer zaspával s akousi predtuchou. Dúfal som, že sa mi to len zdá. Zatvoril som oči.

„Patrik!"

Prudko som sa posadil, keď som začul niekoho kričať moje meno. Ten hlas mi bol akosi povedomý... Audrey! Vyskočil som na nohy, keď sa mi v ruke ozvala ukrutná bolesť. So zaťatými zubami sa potácam k dverám. Na prahu stojí Audrey.

„Patrik! Ava zmizla"

„Čože? Si si istá?"

„Stopercentne. Išla do jaskyne. Musíme ju nájsť!" zvolá zúfalo, no to už som sa otočil a rýchlo na seba hádžem teplé oblečenie a topánky.

„Ako je možné, že sme sa stratili?!" podráždene rozhodila rukami Audrey.

„Žeby tá hmla?" povedal som nápomocne. Akoby sme si nevšimli. Nevidel som ani na krok.

„Och áno, ďakujem," zasyčala podráždene a prebodla ma pohľadom.

„Koľko je hodín?" spýtala sa zrazu úzkostlivo.

Vytiahol som mobil a ukázal jej displej - pol tretej ráno.

Ak mala Audrey pravdu, niečo sa stane po pol štvrtej. A symbol rozbitých hodín spolu s hádankou neznie vôbec povzbudivo.

S úľavou som si vydýchol, keď sme našli jaskyňu. Nestrácali sme čas a vbehli dnu.

„Ava!" skríkol som, keď sme s Audrey vošli do prvej siene. O niečo som sa potkol. Na zemi ležala čierna dýka, ostrie smerujúce do tmy napravo od nás. Pri nej bol odtlačok topánky. Ava. Bola tu. Zdvihol som dýku a ignoroval bolesť v ľavej ruke, ktorá zrazu zintenzívnila.

„Ava, kde si?"

„Ozvi sa, sme tu!"

Naše výkriky sa zmiešali a vrátili v ozvene zo všetkých strán. Zlievali sa dokopy akoby mi tie slová zneli priamo v mysli... až sa zmenili. Od stien sa niesla nová správa: „lesu prízrak je tu." Zrýchlil sa mi tep.

Ozval sa mrazivý tenký výkrik. Dýka v ruke sa mi zachvela. Audrey sa rozbehla vpred, kľučkovali sme chodbami.

,,Zastaň," zadychčane som zvolal. Oprel som sa rukami o kolená a počúval. Zvuk našich krokov ustal, no nahradilo ho iné dunenie. Skoro ako...

,,Zvony. Z môjho sna," vydýchla Audrey.

Podal som jej moju baterku a pozrel sa na mobil. Presne pol štvrtej. Máme 3 minúty.

Zvony ustali. Ani jeden z nás si to však nevšimol. Naše svetlo totiž odhalilo nahrubo vytesaný oblúk ako brána a za ňou na kamennej zemi sa niečo ligotalo. Rozbité hodiny. Boli starodávne a akoby ich pádom zastal aj sám čas, ručičky navždy zmrazené v polohe 3 hodiny 33 minút. So strachom som zapol mobil - 3:40. Prišli sme neskoro.

Ďalší výkrik. Tentokrát bližšie. Premkol ma pocit, že niečo bolo strašne zle. Za zvyškami hodín bola chodba a za rohom... Ava. Ležala nehybne na zemi v kaluži krvi. Padol som pri nej na kolená a siahol jej na krk. Nič. Žiaden pulz.

Nestihli sme ju zachrániť. Keby sme tak prišli o chvíľu skôr...

Pozrel som na Audrey, ktorá kľačala vedľa mňa. Jej tieň za ňou sa mihotal v svetle bateriek. Vtom sa začal predlžovať, plaziť sa po vzdialenej stene, až nadobudol tvar postavy. V momente hrôzy sa mi myseľ vyjasnila. Posledná veta hádanky: „Tam v slová nepočutých posledná odpoveď znie" Slová, ktoré vytvorila ozvena. Odpoveď na to, čo sme sa pýtali od začiatku. Čo je v jaskyni? Kto napísal indíciu?

Skríkol som ako netvor z tieňov vstúpil do svetla. On je odpoveďou. Našou poslednou odpoveďou...