Po svetovej vojne musí to byť nie človek, ale beštia, kto by nepovažoval mier za najdôležitejší cieľ ľudstva a každého národa

„Mojím najväčším snom je svetový mier,“ povedala NEJEDNA modelka na NEJEDNEJ súťaži krásy. A keďže mne Boh nenadelil dlhé nohy, očarujúci úsmev či dokonalý zvodný pohľad (a ja sa chcem modelkám aj napriek tomu aspoň v niečom podobať), neostalo mi nič iné, len ukradnúť si túto myšlienku.

Vyhodnotila som, že som slušný človek, ktorý vedie usporiadaný život. Mám kamarátov z iných štátov, z ktorých jeden je aj počernejší. So svojou biednou výškou a ešte biednejšími svalmi sa veľmi nepobijem. A informácia, že v maturitnom ročníku nebudem mať chémiu, ma dokonca doviedla do štádia, kde už takmer vôbec nemám chuť zabíjať. Nie som prezident, pápež, a dokonca ani influencer z Instagramu, takže by sa mohlo zdať, že ak sa zaprisahám, že sa po škaredom rozchode nerozhodnem vyhubiť chlapov, urobila som pre tento svet všetko, čo bolo v mojich silách. Nespôsobilo mi to však až toľko vrások. Stále vyzerám príliš mlado a dobre na to, aby som už dosiahla svoj životný cieľ. Naozaj nie je nič viac, čo by som mohla urobiť? Ako je možné, že sú ešte stále vojny, keď sme sa všetci zhodli na tom, že chceme mier? Prečo by niekto posielal tisíce ľudí na smrť?

Človek rozumný, či pán tvorstva? Kto nám dal právo volať sa takými vznešenými menami? Sme plní egoizmu a narcizmu. Odmala sme nútení byť tými najlepšími. „Musíš vedieť jazdiť na bicykli skôr ako Alex.“ „Musíš mať dlhšie vlasy ako má Barborka.“ „Musíš byť múdrejší ako ktokoľvek v triede...“ Chceme byť stále lepší, no lepší pre seba, nie pre druhých. Prečo sa cítime lepšie, keď niečo vieme len my, a nechce sa nám pomáhať ostatným? Kde nastal ten zlom, po ktorom sme ešte ľudia, no už sa nemôžeme nazývať ľudskými? Bolo to pred tým alebo po tom, ako sme boli ochotní klamať, len aby sme vyzerali lepšie? Skôr alebo neskôr, než sme si s niekým začali len preto, lebo aj ten neskutočne pekný chalan z autobusu niekoho „mal“?

Myslím si, že keď vojak stojí tvárou v tvár svojmu nepriateľovi po prvý raz, pokyn „Vystreľ!“, ktorý mu dáva jeho veliteľ, kamaráti alebo aj jeho vlastná hlava, nedokáže okamžite premeniť na skutky. Veď nepriateľ je tiež človek. Môže mať ženu, ba dokonca aj deti. Pokojne by to mohol byť aj ten milý pán, ktorý mu pred pár rokmi na rodinnej dovolenke vysvetľoval cestu k hotelu, zatiaľ čo jeho nedočkavá a znudená frajerka ho prebodávala pohľadom... Myšlienky sa mu vtláčajú do hlavy, aj keď vie, že na nich nemá čas. Zabije alebo bude zabitý. Nemá na výber. Vystrelí a počuje niekoho s ťažkým vzdychom padať na zem. V tú noc náš vojak pravdepodobne nezaspí... No svedomie ho nebude dlho trápiť. Príde druhý, tretí, osemdesiaty siedmy... Vojak oklame svoje svedomie. Bude sám seba presviedčať, že koná dobro, až tomu jedného dňa naozaj uverí. Obávam sa, že takmer to isté robíme my všetci. „Ak by som ponúkla svoje staré oblečenie chudobným, nikdy by sa nenaučili pracovať. Ak by som nevbehla do križovatky, nestihla by som zelenú, triedna by mi zapísala neskorý príchod a zhoršila by som náš triedny priemer. Možno som mu ublížila, ale aspoň sa naučí nerobiť si z ľudí ťažkú hlavu.“ Ľudstvo úplne stratilo schopnosť rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Každý deň ubližujeme ľuďom bez toho, aby sme sa nad tým nejako pozastavovali. Možno sme nikoho nepriviedli do hrobu, no zabili sme naše svedomie...

Stále znova a znova ubližujeme ľuďom. Občas to možno môžeme zhodiť na zlý deň alebo povahu po dedkovi, no nič to nezmení na tom, že v niekom zabíjame kúsok ľudskosti. Nestanú sa z nás s takýmto prístupom vraždiace monštrá, ktoré svedomie považujú len za dávno zabudnutý folklór? Stačí, že zabijeme jeden jediný, ten posledný, kúsok ľudskosti u jedného jediného človeka. Úbožiak, svoj život začínal nevinný a nepoškvrnený, no do cesty sa mu stále plietli len ľudia so „zlým dňom“. Naša zrada sa môže stať posledným dielikom skladačky. V tom prípade na našich rukách nebude už len metaforická krv.

Benjamin Franklin povedal, že nejestvuje ani dobrá vojna, ani zlý mier, no ja s ním môžem súhlasiť len do takej miery, do akej sa za mier nepovažuje len absencia vojen, ale aj ochota ľudí hľadať v druhých kúsok dobra. Nespoliehajme sa na iných. Poďme pomáhať všetci, každý sám za seba, a dostaňme mier na úroveň, na ktorej bude naozaj znamenať svet, v ktorom chceme žiť.