Už to nikdy nechcem zažiť.

     Neviem ako začať... Pri spomenutí na túto udalosť sa mi tlačia slzy do očí. Nájsť tie správne slová je pre mňa v tejto situácii veľmi náročné. Všetko sa to udialo veľmi dávno, ale pamätám si, akoby to bolo nedávno. Hral som sa vonku s kamarátmi ako každý obyčajný deň. Hrali sme schovávačku. Všetko bolo tak ako každý deň. Sídliskom sa ozýval náš smiech a počítanie pri "klepáči". Pamätám si že, počítal Ondro a my ostatní sme sa utekali schovať. Ako som utekal, všimol som si ležiacu ženu na zemi. V tom momente som si neuvedomil, že jej môže niečo byť. Myslel som si, že je opitá a spí. Odignoroval som ju a šiel som sa schovať na moje obľúbené miesto za bytovkou. Po čase rozmýšľania mi to nedalo a šiel som sa pozrieť, či tam žena stále leží.

    Keďže žena ležala na rovnakom mieste bez pohnutia, prihovoril som sa jej slovami: „Haloo pani, ste v poriadku ?” Avšak bez odozvy. Zakričal som na kamarátov, ktorí ihneď prišli. Bol som v šoku a pamätám si, ako som kričal: „Zavolajte záchranku, inak zomrie." Keďže sme ako deti nikto nemali so sebou mobil, nevedeli sme, čo robiť. S Luciou sme sa vybrali hľadať po sídlisku niekoho dospelého. Po piatich minútach neúspešného hľadania sa nám konečne podarilo niekoho nájsť. Bol to môj sused Paľo. Vyrozprávali sme mu, čo sa deje a bez váhania odhodil nákup a bežal s nami na pomoc bezvládnej žene. Sused  zavolal záchranku. Dispečer hovoril : „ Začnite s KPR, posielam vám sanitku, sú tam do 10 minút.” Bola to tímová práca. Paľo stláčal hrudník a my sme sa striedali pri vdychovaní z úst do úst, avšak žena sa stále nepreberala. Asi po 15 minútach prišli záchranári. Ihneď začali s oživovaním a napojili ženu na rôzne prístroje. Poďakovali nám so slovami: „Ste hrdinovia.” Urýchlene naložili ženu do záchranky a vyrazili do nemocnice. Po ich odchode sme sa šli opäť hrať a už sme o žene nič viac nepočuli.

     O dva dni neskôr, keď sme sa vracali zo školy, sme na vchodových dverách videli oznámenie o úmrtí práve tejto ženy. Dátum úmrtia bol presne ten deň, keď sme sa snažili žene pomôcť. Začal som si to vyčítať. V hlave mi neustále chodila myšlienka: „ Keby si ju tam nenechal a išiel jej pomôcť hneď, mohla dnes ešte žiť.” Veľmi ťažko som sa cez to preniesol, no dnes už viem,  že sme robili, čo sme mohli. Ako znak pokory sme sa spolu s kamarátmi a rodičmi zúčastnili poslednej rozlúčky s touto ženou na miestnom cintoríne. Bolo to pre mňa veľmi ťažké a neprajem to zažiť nikomu.