Mal som trinásť rokov, keď som začal fajčiť cigarety. Išiel som von s novou partiou chalanov. Boli sme piati. Ja najmladší, pretože ostatní už mali vyše pätnásť rokov. Zaplietol som sa tam, keď som si kúpil raz v stánku cigarety.

         No teda ja som si ich nekúpil, kúpil mi ich jeden bezdomovec, povedal som mu, že dostane tak viac peňazí, ako stáli cigy. Najprv som mal v pláne vyfajčiť len jednu cigaretu, ale zvrtlo sa to na tri a koncom dňa som vyfajčil celú krabičku. V noci, keď som sa snažil zaspať, strašne som začal kašľať, no a asi po hodine a pol som sa povracal do záchoda. Rodičia už spali. Plížil som sa potichu naspäť do postele. Sám pre seba si hovorím, že už nikdy nebudem chcieť do úst vopchať cigaretu. Dlho som nevydržal. Bol som závislý.

         Jedného dňa, keď som sa zo školy vracal naspäť domov, stretol som túto partiu. Povedala mi nech idem na chvíľu k ním. Pekne ma privítali a ja som najprv netušil prečo. Potom mi povedali, že ma uznávajú za to, že fajčím. Tak sa ma opýtali, že či by som nemohol ísť k nim do partie. Hovorím si, prečo nie, lebo iných kamarátov som nemal. Tak sme každý deň fajčili cigy ako zbláznení.

         Ubehli dva týždne, keď jeden z chalanov vytiahol v našom poobednom klube fľašu rumu. Ostatní chalani tiež nikdy nepili alkohol rovnako ako ja. Samozrejme všetci si dali, ale ja som spočiatku ponuku odmietol. Stačili mi cigy. S cigami som mal veľké problémy, vygrciaval som krv a kašľal ako chorý človek. Ale povedali mi, že ak si nedám, tak ma vyhodia a domlátia ako hada. Dal som si, ale zároveň som už chcel z partie odísť. Nebolo to veľmi jednoduché.

         Koncom ďalšieho týždňa som sa strašne spil, až som zamdlel. Ďalší deň som sa prebudil v nemocnici, kde boli moji rodičia a sedeli pri mojej posteli. Pýtali sa ma veľa otázok, ako to, že som pil a ako to, že som chcel piť, čo ma k tomu viedlo. A ešte mi povedali, že som bol na výplachu žalúdka. Logicky, keď som sa ožral ako kaktus v mori. Bolela ma hlava a asi štyrikrát som sa povracal. Povedal som si, že toto všetko musí skonči a hneď. Po jednej noci v nemocnici som išiel domov.

         Hneď prvý deň, čo som išiel do školy, som stretol partiu. Tú, do ktorej som často chodil piť a fajčiť. „Škoda, že si ma tá partia všimla,“ povedal som o nej rodičom. Okamžite ma zastavila a povedali mi, že ak som niečo povedal, budem mať dolámané ruky. Samozrejme som zaklamal a povedal som, že som nepovedal ani slovo.

         Nasledujúci deň idem celý nešťastný do školy a to sme mali dokonca osem hodín. Posledná hodina, triednická, lebo sme nahnevali triednu učiteľku. Asi piati spolužiaci mi povedali, že cítiť zo mňa alkohol a cigy. Zabudol som sa navoňavkovať. Ja blbec. Samozrejme som hovoril, že ja som v živote nepil ani nefajčil. A ďalšie klamstvo bolo za mnou. Ach bože, prečo som požiadal toho bezďáka, aby mi kúpil cigy. Jediná malá chybička v mojom živote ma dostala do úplného pekla. Keď ubehlo veľmi nudných osem hodín, konečne som išiel domov a videl som, ako moji rodičia sedia pri tej našej bande opilcov. Mal som pocit, že mi každú chvíľu vyskočí srdce z hrude. Cítil som sa taký vystrašený, že som uvažoval o samovražde, bol zo mňa hotový blázon. Ale našťastie mi ostalo ešte kúsok zdravého rozumu a uvažoval som nad tým, čo by sa stalo, keby som sa išiel zabiť. Mám otca, mamu a malú zlatú sestričku, ktorá má len štyri roky, no a už jej ťahá na piaty, tak by som sa nedokázal zabiť. Keď si predstavím, že by moji rodičia museli vysvetľovať sestre, že som sa zabil, to by bolo dosť nepríjemné. Vzchopil som sa a išiel ku mamke a tatkovi, keďže boli pri tej partii ochľastov, kde som bol aj ja. Keď ma rodičia a partia zbadali, rodičia boli šťastný, že som jej o tej partii povedal.

         Partia si už na mňa pripravovala pasce, ale oco tam všetkým vyhrozil, že ak mi nedajú pokoj, zavolá na políciu a všetci zbabelo ušli. Konečne som bol nejakým spôsobom zachránený. Rodičom som sa hneď šiel poďakovať za záchranu. Bol som šťastný. Už sa len odnaučiť od týchto hnusných odporných drog a všetko sa zas vráti do starých koľají.