Vždy, keď prídem k starkej, dom sa vyznačuje jednou zvláštnosťou. Nezameniteľnou vôňou. Aj teraz, keď som ju prišla navštíviť, nebolo to inak. Vôňa starých kníh, starkinho parfumu a čerstvo upečených slivkových buchiet. Sadla som si v letnej kuchyni ku stolíku, starká naložila na tanierik buchtu posypanú bohatou posýpkou cukru a chlipkala si kamilkový čaj, pričom mi vraví: ,,Fí, dievča, aké máš pekné habaťky.“ Pousmiala som sa. Tak starká volá topánky. ,,To kedysi nebola taká samozrejmosť nosiť habaťky v robotný deň. No, to ti bolo takto...“ A začala rozprávať. Moja stará mať bola veľmi skromná pracovitá žena. V lete chodili často hrabať seno. Keď bolo teplo, habaťky sa veru nenosili. Ženy hrabali bosé. V jeden teplý slnečný deň stará mať pracovala na poli, keď tu zrazu uvidela hada. Odskočila nabok, aby sa mu vyhla, pritom však stúpila rovno na tŕň bosými nohami. Hadovi sa síce vyhla, ale tŕň sa jej bolestivo zapichol do päty. No stará mať sa neponáhľala domov. Nohu umyla v potôčku a fertuškou si ranu obviazala. Domov sa vracala, až keď slnko zapadlo. Noha bolela a ani na druhý deň ráno neprestala. Ani bylinky nepomáhali a ani žiadne domáce lieky. A starý otec hovoril: ,,Jój, kto by lekára kvôli jednému tŕňu volal.“ Jediný doktor bol iba v Dolnom Kubíne. Na druhý deň sa pridala vysoká horúčka, noha opuchla. Starý otec zapriahol koňa a šiel po lekára. Keď lekár prišiel do Bieleho Potoka za starou materou, bolo už neskoro. Stará mať mala otravu krvi a nedalo sa ju zachrániť. Lekár vyhrešil starého otca, prečo pomoc nezavolal. A tak stará mať na druhý deň umrela. Starému otcovi zostala veľká výčitka po celý život a spolu s ním smútilo aj šesť detí.“ Chvíľku nikto nič nehovoril. Po chvíli starká povedala: ,,Niekedy zdanlivo jednoduché rozhodnutia sa môžu stať osudnými.“ Ja som nič nepovedala, iba som na znak súhlasu prikývla.