Raz som niekde čítala túto peknú myšlienku:

,,Pes je jediné stvorenie na svete, ktoré miluje svojho pána viac než seba...“

Platí to však aj naopak? Sú všetci ,,páni“ ku svojim štvornohým spoločníkom vždy len dobrí a láskaví?

O krutej realite som sa presvedčila v decembri minulého roka, keď som s rodičmi navštívila miestny útulok. Videla som smutných psíkov, ktorí boli vyhodení, týraní alebo zanedbaní. A videla som aj záblesk radosti v ich očkách, keď sme ich vzali na prechádzku či pohladkali...

Odvtedy sme do tohto útulku chodievali každý víkend. Už sme psíkov poznali aj po mene a zakaždým sme im niečo priniesli. Ich vďačnosť sa ani nedala slovami opísať. Stále som však mala pocit, že by som ešte mohla urobiť niečo viac...

Porozprávala som sa o tom aj s mojimi spolužiakmi a spolu sme dostali nápad:,, Čo keby sme zorganizovali celoškolskú zbierku pre tento útulok?“ Spýtali sme sa na to našich pedagógov a tí nám to s radosťou odsúhlasili. Svoje áno nám dala aj pani riaditeľka a tak sme prázdne slová premenili na činy.

Počas prestávok sme vyrobili plagáty a zohnali sme si dve škatule, ktoré sme pokreslili a oblepili fotkami ,,útulkáčov“. Menšia nám slúži ako pokladnička a väčšia na vyzbierané hračky, maškrtky, granulky alebo dečky.

Naše úsilie nevyšlo na zmar. Onedlho vedela o našom projekte celá škola. Žiaci, ktorí možno o útulku ani nevedeli, sa pristavovali pri fotkách psíkov a čítali si o nich niečo viac. Škatule sa postupne napĺňali príspevkami od našich žiakov aj pedagógov. Všetky darčeky sme zaniesli do útulku, kde sa psíkovia aj dobrovoľníci veľmi potešili.

Nás hrial pri srdci pocit, že sme sa dokázali spojiť pre dobrú vec a sme odhodlaní v našej pomoci pokračovať aj naďalej.

                                                                                             Labku na to!