Naše nezbedné mačiatka

    V jeden sychravý decembrový večer k nám zaklopal na dvere ujo sused. V ruke držal krabicu s dvoma huňatými guľôčkami. Len čo krabičku položil na zem, vyskočili z nej dve malé chlpaté a roztomilé mačiatka. Vraj jedno bude naše a jedno susedovo. S bratom sme sa hneď pustili do vymýšľania mien. Nakoniec sme ich pomenovali Emo a Mio. Kocúrik Emo je biely s čiernosivými fľakmi a Mio zasa malý sivohnedý „tiger“. To sme ešte netušili, koľko prekvapení nás s týmito nesmelými mačiatkami čaká. Po nejakom čase oco zistil, že kocúrik Mio nevládze prehĺtať. Mysleli sme, že zjedol nejakú kosť. Oco s ním hneď utekal k zverolekárovi. Ten nám oznámil, že náš Mio má angínu. Počul už niekto z vás, že mačka môže mať angínu a užíva antibiotiká? Keď sa konečne dostal z angíny, neposedný Mio vbehol do kotolne, kde boli nastražené pasce na myši. A náš Mio sa presne do jednej chytil - teda nalepil. Celý olepený od lepu na hlodavce utekal ako splašený po dvore. Vyzeral ako „vypelichané“ a ošklbané kura. Celé týždne trvalo, kým sa mu obnovila nová srsť. Keď sme s ním boli u zverolekára na kontrolu, oznámil nám, že náš Mio je vlastne Mia. Aby toho všetkého nebolo málo, jeden večer sa naša Mia nevrátila na večeru. Všetci sme ju hľadali, no márne. Mia neprišla ani na druhý deň. Napadli nás všelijaké verzie, čo sa s ňou mohlo stať. Prešlo ju auto? Ublížil jej nebodaj susedov pes, či nejaká zatúlaná líška? Nespadla do nejakej diery a nevie sa dostať von? Bol to hrozný pocit, že zrazu naše mačiatko tu nie je. Aj kocúr Emo chodil ako bez duše . Na tretí deň, keď sme už ani nedúfali, že sa vráti, zrazu môj brat zavolal na mamu: „ Mami, rýchlo poď sem, Mia sa vrátila!“ To bolo radosti a nadšenia, že sa jej vôbec nič nestalo a nenaplnili sa naše katastrofické scenáre.

Denis Rosinský