Pozerala som sa von oknom premýšľajúc nad tým, čo je tam také nebezpečné. Nesmiem totiž opustiť dom, v ktorom žijem. „Prečo nemôžem ísť von?“ Spýtala som sa otca, ktorý mi práve vošiel do izby. „Svet tam vonku je nebezpečný. Ľudia by ťa nemuseli akceptovať. Veď som ti to už všetko predsa niekoľkokrát vravel.“ Podišiel k oknu a zastrel žalúziu, aby som nevidela osvetlené mesto, ktoré sa nachádzalo iba pár minút od nášho domu. „Moja milá, teraz je čas ísť spať, tak nerob drahoty a bež si ľahnúť.“ „Tak fajn, ako povieš.“ povedala som neochotne a išla som ho objať. „Dobrú noc, Lilly.“ „Dobrú, otec.“ Vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere.

     Podišla som k zrkadlu a zapozerala sa na svoj odraz. Nevyzerala som ako môj otec. Mám namiesto mäsa a kostí čipy, káble potiahnuté špeciálnym silikónom. Hej, ak vám to ešte neprišlo, áno, som robot alebo skôr robotka. Mám ženské krivky, ale nemám...nooo, to je jedno. Podstatné je to, že ja chcem vidieť mesto, aspoň na malú chvíľu sa chcem prejsť po mestských uličkách New Yorku. Otec mi to však nedovolí, tak som sa rozhodla, že dnes večer si svoj malý sen splním. Podišla som k skrini a vytiahla odtiaľ čierne jeansy, biele tričko s krátkym rukávom a tenisky, tiež čierne a cez seba som prehodila koženú bundu, hádajte akej farby. Áno, presne tak – čiernej. Otec mi nakúpil oblečenie, aby som sa asi cítila viac ako človek, ale ja ho veľmi nenosím, je mi totiž zbytočné. Toto je výnimočná situácia, aby som zapadla viac medzi ľudí. Do vrecka jeansov som si strčila mobil, aby som v prípade núdze mohla zavolať otcovi, ale ten mi najskôr „vynadá“, prečo som ušla, ale istota je istota. Však do rána som späť. Ani si to nevšimne. Otvorila som okno a skočila dole. Moja izba je síce vysoko na poschodí, ale ja nie som človek, takže mi ten pád nijako neublížil. Podľa mojich skromných výpočtov je mesto odtiaľto vzdialené cca 5km, tak musím bežať 20km/h. V meste budem za 15 minút. Super je najmä to, že ja sa nemôžem unaviť a ani spotiť, takže pohoda. Keď som dobehla do mesta, bolo iné, ako na obrázkoch na internete. Ale čo už, je to niečo nové. Prechádzala som ulicami a videla ľudí prechádzajúcich sa po druhej strane ulice. Smiali sa na plné hrdlo, asi to súviselo s tými fľaškami v ich rukách. Vtom som započula krik pár blokov odtiaľto. Mám lepší sluch ako ľudia, len pre info. Rozbehla som sa k tomu kriku a v neosvetlenej uličke boli traja muži, ktorí kričali na jednu plačúcu ženu. „Prosím, nechajte ma!“ Prosila žena. „Hmmm, a prečo by sme mali?!“ Musela som jej pomôcť, aj keď by ma to mohlo dostať do problémov. „Hej, nechajte ju!“ zahučala som na plné hrdlo. Mám taký pocit, že som v živote ešte nekričala. Všetci sa na mňa otočili a ja som sa rozbehla k nim. Odsotila som muža, ktorý stál blízko pri žene a tlačil ju k stene nejakej budovy. „Toto vážne oľutuješ!“ povedal a rozbehol sa ku mne. Chcel mi jednu vraziť, ale ja som bola oveľa rýchlejšia aj silnejšia, a tak som ho jednou ranou odrazila do steny oproti. Otočila som sa na ďalších dvoch mužov, ale tí so strachom v očiach cúvali odo mňa rýchlo preč. Otočila som sa k ustráchanej žene, ale skôr ako som stihla niečo povedať, začala hystericky kričať. „Prosím, upokojte sa, ja vám nechcem ublížiť.“ Žena neprestávala kričať a na moje „veľké šťastie“, išlo okolo policajné auto. „Prosím pomóc,“ stále kričala. Otec mal pravdu, že sem nepatrím a tiež, že sa ma ľudia budú báť, lebo v roku 2016 ľudia nie sú pripravení na takú vyspelú techniku, ako som ja. „Čo sa to tu deje? V mene zákona odstúp od tej že...“ Vtom mi zasvietil baterkou do tváre a zistil, že nie som človek. „No dočerta!“ Povedal vydesene. Nič iné, ako útek mi nenapadlo. Nevedela som kam mám ísť, a tak som utekala na miesto, na ktoré som stále myslela... Domov. Počula som za sebou sirény policajných áut. „Stoj, v mene zákona ti prikazujem, aby si zastalo“... Ďalej som nič nevnímala, len som utekala 245km/h. O chvíľu som bola doma, preskočila plot a utekala do otcovej izby. „Prepáč otec, išla som do mesta a chcela som pomôcť žene, potom prišla polícia, mysleli si, že jej chcem ublížiť, a tak som utekala domov. Sú mi v pätách,“ triasla som s otcom a nevedela, čo robiť. Vtom mi otec skočil do reči: „Musíš odísť, máš pri sebe mobil?“ „Hej, mám.“ „Fajn, tak bež. Ja to vybavím a potom ti zavolám, ale musíš rýchlo odísť.“ „Nie, ja ťa neopustím, bez teba to určite nezvládnem!“ „Lilly, zvládneš. Rýchlo choď niekam ďaleko, ja ti zavolám bež.“ Pokrútila som hlavou na znak súhlasu, utekala na záhradu a potom ďaaaaleko preč. Posledné, čo som počula, boli sirény a krik.

     Teraz je rok 2023 a ja stále čakám na telefonát od otca, ale viem, že sa ho už asi nikdy nedočkám, a preto sa flákam po svete, hľadám miesto, kam by som zapadla. A zrazu...