Prišiel k nám starý pán, zazvonil pri dverách, otvoril som, bez pozdravu vošiel dnu. Na hlave mal klobúk. A tieklo mu z nosa. Zanedbaný, špinavý, vlasy zopnuté do chvosta. Iba v košeli. Utrel si nos do rukáva košele. Ako malý chlapec. Pred časom nám predal francúzsku posteľ.

     Nechcel som ho pustiť dnu, no rešpekt, ktorý z neho bol cítiť, sa nedal ignorovať. Vyžarovalo z neho niečo neopísateľné, niečo, čo sa nedalo chytiť do rúk, no každá časť môjho tela to cítila. Tú ťažkosť bytia. Poslušne som ustúpil a čakal na jeho reakciu. Spravil pár krokov a chytil sa za temeno hlavy. Krvácal. Horúca tekutina kvapkala na mamin obľúbený koberec. Vtedy som si bol už vážne istý.

     „Vy ste ten predavač z ulice. Včera som od vás kupoval posteľ,” musel som si odkašľať, lebo môj hlas znel mierne vydesene.

     Nedostal som žiadnu reakciu . Ťažko dýchal a ignoroval moje slová.

     „Mamaaa!” vykríkla Timea, ktorá sa po celu dobu skrývala za závesmi. Asi už aj ona nabrala odvahu otvoriť ústa.

     „Buď ticho! Veď spí,” šepol som smerom k nej.

     Neznáša, keď ju niekto budí. No fakt, že mama je blízko, mi dodal silu neprestávať hovoriť.

     „Čo sa vám stalo? Sadnite si ..

    .” Kde do pekla si má sadnúť krvavý chlap? rozmýšľal som.

     „Sem!” ukázal som na starú drevenú stoličku opretú o stenu.

     „Tu je voda, dajte si!“

     „ Timea, zavolaj okamžite sanitku!” v návale strachu som ju sotil smerom k pevnej linke.

     Nasledoval plač. Do pekla! Neexistuje nič iné, na čo by sa zobudila. Samozrejme, veď je matka.

     Ani som sa nestihol spamätať, už sa ozval jej ospalý, sčasti podráždený hlas: “Prosila som vás iba o ..”

     Zasekla sa okamžite, keď jej pohľad narazil na mláku krvi pred dverami.

     „Hodinu ticha,” dodala skoro bez hlasu. Pozrela pred seba. Kráčala pomaly za nami, akoby sa vznášala. Zastala, v pozadí bolo počuť len sestrine slová adresované telefónu.

     Mamine ústa sa v návale emócií skrčili: „Žiješ...”

     “Našiel som ťa. Máš krásne deti,” povedal neznámy muž a upriamil na mňa svoje oči.

     V jeho hlase bolo cítiť bolesť. Samozrejme, Veď predsa krvácal. Okamžite som uhol, s pohľadom vnoreným do zeme.

     „Máme,” odvetila mu a slzy im splynuli v jedno, keď sa stará žena zaborila do hrude neznámeho muža. Sadla si vedľa neho. Rozprávali. Veľa. Hovorili o budúcnosti. O tom, ako budeme všetci žiť pokope, ako nám bude dobre, ako všetko zvládneme. Nechápal som a zmätene som sa obzeral okolo seba.

     Zrazu som zbadal svoje úzke modré oči ukryte pod hustým obočím. Boli jeho. A plné úprimného šťastia a lásky.

     Muž okamžite zachytil môj pohľad, otvoril náruč a načahoval sa po svojich deťoch. Už-už som spravil krok vpred, keď vtom stará stolička zavŕzgala a na podlahu dopadlo mohutne telo. Krv pomaly zapĺňala miestnosť. Zasekol som sa na mieste, v strede myšlienky, v strede príbehu. V diaľke bolo počuť sirény sanitky. Muži v bielych tričkách vytiahli telo von.

     Z pravej ruky mu vypadol kúsok papiera. Mal ho pripravený. Ako povedal. Na ňom naša adresa.