Žiaci 6. ročníka  sa na hodine literatúry venovali personifikácii a vznikli z toho veselé básničky: 

Oheň je zlý kamarát,

 vedz, že vodu nemá rád.

Spáli hory, lesy, lúky,

strach má iba z veľkej búrky.

Náš pán sused hodil očkom

na paničku za potôčkom.

Hodil po nej oči dve,

až paničke prišlo zle.

Vtáky šantia po oblohe,

sova na strome mudruje:

„Vtáčky, vtáky, vtáčiská,

je vás ako smetiská.“

Slnko pekne tancuje,

až sa z toho obloha raduje.

A vtáčik si pekne spieva,

až slniečko radostné slzy vylieva.

Keď sa slnko smeje,

celkom dobre hreje.

Potom zrazu príde dážď,

zvesí na zem ten svoj plášť.

Znovu vyjde slnko

a bude nám horko.

Slnko sa smeje ako guľa,

čas letí – ako čln pláva.

mesiac hlavou pokyvkáva,

ako rýchlo rasti tráva.

Náš mladý Janko

zaľúbil sa sladko

do jednej dievčiny

ušitej z čečiny.

Oči stále po nej hádzal,

div, že obe nepostrácal.

Čečina Janka hrešila,

že to nie je preňho dievčina.

(kolektív 6. triedy)

Sliepočka na vajíčku sedí,

slniečko na ňu z oblohy hľadí.

Slniečko si svieti a húta,

či vidí sliepku, či kohúta.

Kohútiky na vajíčkach nesedia,

to ale slniečko a mráčiky nevedia.

Čo sa to tam zrazu deje?

Vajíčko sa celé chveje.

Z vajíčka sa zakrátko, 

vyliahlo krásne žlté kuriatko.

Je to malý kohútik, nevystraší ho veru nik!

/Denis Veselý, 6. ročník/