Už je za nami prvá adventná nedeľa a o chvíľu je tu aj druhá. Ani sa nenazdáme a už tu bude aj tretia a za ňou tá posledná.

  Čo je také čarovné na vianočnom čase? Pre mňa sú to prechádzky prírodou posiatou snehom, tie výhľady z kopcov na dedinu a na západy slnka, pocit pokoja a lásky. Je to taká magická atmosféra. Pozerať sa všade okolo a vidieť niečo úplne iné ako zvyšok roka.

  Samozrejme, nie som zaslepená len pokojnou náladou, ale všímam si, čo sa okolo mňa deje a viac si uvedomujem, že je tu mnoho ľudí, ktorí sa trápia a nechcem, aby sa trápili. Tak to bolo aj nedávno. Rozhliadla som sa okolo seba a videla som väčšinu mojich spolužiakov ležať smutných na lavici. Nevedela som, aký majú nato dôvod. Pochopiteľne, nedalo mi to, a tak som im musela nejako pomôcť. Vypočula som si ich. Niektorí mi povedali viac, iní menej, ale ani to ma neodradilo ich nechať samých. Snažila som sa ich problém nejako vyriešiť alebo tých, ktorí o tom nechceli hovoriť, som sa snažila aspoň rozveseliť. Siahalo to až do extrémov. Musela som im zaspievať, aby sa usmiali. :) Aspoň to ich donútilo sa usmiať, ale to nie je to, o čom tu chcem písať. Vráťme sa radšej späť k príbehu. Keď sa mi ich podarilo rozosmiať, nezostali s úsmevom na tvári veľmi dlho. Zazvonilo a už boli opäť vo svete smútku. Po hodine som to stále nevzdávala. Spolu s niektorými kamarátmi sme sa spojili a snažili sme sa, aby zabudli na to, čo ich trápi a mysleli na niečo pekné. Spolupráca ako má byť. Skúšali sme toho mnoho: objatia, tanec, spomínaný spev, šteklenie či pokec.

  A presne toto je to, o čo vás chcem poprosiť. Keďže je vianočný čas, aspoň teraz sa snažme vyčariť úsmev tým, ktorí sú práve nešťastní. Pomôžme tým, ktorí to potrebujú. Strávme náš čas s tými, na ktorých nám záleží a buďme vďační. Snažme sa byť tou najlepšou verziou nás, snažme sa byť tým poslom dobrých správ aspoň počas tohto magického obdobia!