Verím v to, že všetko sa deje, stáva pre niečo, že všetko má svoj význam a nič, čo spravím, nie je zlé. A preto si nikdy nič nevyčítam...

Dobre, chcela by som mať takýto prístup k životu... Priznávam, som typ osoby, ktorá si vyčíta, že úplne všetko... dokonca aj veci, za ktoré nemôžem, a potom tak nejak zdrtená píšem takéto úvahy... Život ma naučil veľa... Nie, nemám osemdesiat rokov, ak si to myslíte, ale aj v mojom veku ma naučil už veľa dôležitých vecí. Uveďme si príklad: Ráno zaspím, konečne vstanem, pozriem sa na hodinky, a tam 7:30, so stresom v hlave začnem hulákať po celom dome, že kde mám ,,do kelu“ to biele tričko, ktoré som si včera pripravila na stoličku. Po piatich minútach, keď už som oblečená v niečom inom, príde mama so slovami: ,,Ja som ti ho ešte prežehlila." Čo je úctihodná vec, ktorú si veľmi vážim, ale 15 min do začiatku vyučovania...? Naozaj až také nervy nemám. Prídem do školy 7:59... s nádychom a výdychom prekročím prah triedy a všetci spolužiaci so spýtavým pohľadom na mňa, že či som práve zabehla maratón, či čo... a darmo sa im snažím vysvetliť, že som išla z domu 7:55... a dvakrát som držala výťah môjmu 77 ročnému susedovi. Začne vyučovanie... samozrejme úplne pohnojím písomku, čo som mala písať a so slzami v očiach si už iba márne počítam priemer. Ďalšia hodina má byť výtvarná, poviem si to bude nič, oddychovka... Blbosť, naivná predstava... príde učiteľka a už ako prichádza, mám pocit, že predtým mala asi také ráno ako ja... položí si výkresy a povie: ,,Dnes si nakreslíme rozkrojené jablko!" To slovo rozkrojené si prosím zapamätajte... Začnem kresliť, najprv ceruzkou, neskôr použijem temperové farby, a keď je už moje umelecké dielo hotové, v hlave si iba hovorím, no tak toto bude najmenej 1 s hviezdičkou. Potom sa ale pozriem na ostatné výkresy, neskôr na tabuľu a dopne mi, že to krásne červené NErozkrojené jablko, čo som nakreslila, asi pani učiteľke z výtvarnej tú náladu nezlepší... Takto v podobnom duchu strávim ostatné hodiny v škole. Po vyučovaní idem na obed, kde ako zvyčajne strávim svoju mladosť, kým sa dostanem k jedlu a ukončujem deň krúžkom... Prídem domov vyšťavená z celého dňa, a pritom si pripravujem už vo výťahu argumenty prečo meškám, že som sa nikde s nikým neflákala, a že som si splnila všetko, čo som mala... Konečne som doma... a priebeh môjho večera prebieha ako podľa scenáru... Ľahnem si na posteľ a začnem rozmýšľať... Nie, nerozmýšľam, čo zajtra budeme mať v škole na obed, ale rozmýšľam, že ako veľa som sa toho vlastne dnes naučila, iba dnes... Naučila som sa: trpezlivosti, asertívnosti, ohľaduplnosti, nevybuchnutiu a nezblázneniu sa, slušnosti a ďalších veľa vecí, ktoré som si ani neuvedomila... A to bol iba jeden deň... Keď si zoberiete, že žijem na tomto svete 13 rokov, čo je cca 4628 dní, a každý jeden deň, ktorý nejakým zvláštnym spôsobom prežijem aj za takýchto okolností, je tak cenný pre mňa ako tento, tak ako som na začiatku hovorila, musíte priznať, že som mala pravdu. Áno, aj na môj vek ma život naučil veľa...

Verím v to, že všetko sa deje, stáva pre niečo, že všetko má svoj význam, a nič čo spravím nie je zlé. A preto si nikdy nič nevyčítam... Áno chcela by som mať takýto prístup k životu, ale nemám. Každopádne vám radím, riaďte sa týmito slovami, pretože pekne znejú, a keď sa nad nimi zamyslíte, zistíte, že sú veľmi pravdivé...