Muž otvára dvere na veľkej chodbe. Celé biele s malou kľučkou na ľavej strane. Ruku má však stále roztrasenú. Snaží sa chytiť tú malú vec na bielom podklade. Srdce mu stále búši, tak hlučne, až má pocit, že vyskočí. Čo je to? Prečo je to tak? Je to strach, obava, či očakávanie. Je vôbec možné, aby bol človek taký slaboch? Veď sú to len dvere, úplne obyčajné dvere. A možno je to len vo farbe. Prial si, aby boli červené alebo zelené, s veľkou zlatou kľučkou. To by vyvolalo pocit väčšej odvahy a prekvapenia. N stále akýsi čudný pocit ovládal jeho predstavy. Stále však ničomu nerozumel. Otočil sa a jeho zrak sa uprel na malú bezvýznamnú stoličku. Je to záchrana pred možným zlyhaním. Otáča sa a vedľa seba vidí sedieť mladého muža s nádhernou iskrou v očiach. Malá sekunda v jeho očiach ho zaplavila miliónom malých žiariacich hviezd. Vyvolali v ňom nádej. Začali sa rozprávať. Jeho slová o ňom vypovedali tak veľa. Rozhovor nechcel ukončiť za žiadnu cenu. Odďaľoval tak šancu, pre ktorú sem vlastne prišiel. Tie biele dvere tam stále boli, ale pocit, ktorý vo mne vyvolal Filip, vo mne ostal. Už sa nebojím žiadnych dverí, odteraz nech majú akúkoľvek farbu, otvorím ich bez váhania, pretože ma za nimi čaká čokoľvek, s ním to bude oveľa ľahšie. Pomohol mi otvoriť prvé dvere v mojom živote, tie biele dvere vôbec neboli tak strašné, naopak, boli celkom pekné, pretože som sa za nimi dozvedela tú úžasnú správu. Liečba mojej choroby zabrala a ja znovu môžem žiť plnohodnotný život bez strachu a obavy.

Laura 4.C