Už veľmi dávno, na začiatku vekov, boli dva stvorenia. Nik ich ešte nepoznal, na svete nebolo nič, len prázdnota a tma.

    Nebol čas, krajina, ani iné stvorenia okrem tých dvoch. Nikto nevie, ako vznikli.

    Jedno stvorenie bolo z uhlia a popola. Vtedy nebolo nikoho, kto by sa zľakol pri pohľade na neho. Bytosť s ohavnou tvárou a pazúrmi nevedela, prečo bola stvorené.

    Ani druhé stvorenie to nevedelo. Malo krásnu tvár a bolo celé biele.

     Dve bytosti sa strácali v tme a nevedeli, čo majú robiť. Až raz sa v hlave bieleho stvorenia vytvorila prvá myšlienka. Biele stvorenie urobilo z ničoho niečo. Vytvorilo bytosť z bieleho prachu a vdýchlo jej život. Bytosť nazvalo kôň. A biele stvorenie nazvalo seba a čierne stvorenie brat a sestra.

    Brat celý čas blúdil v temnote ničoho a keď prvý krát uvidel koňa, zľakol sa. Bál sa toho, nevedel, čo to je. Ako to, že na svete nie je iba on, myslel si.

    Kôň s bielou hrivou a jasnými očami cválal sem a tam. Brat prvýkrát pocítil hnev. Cítil sa, akoby toto bolo jeho druhé narodenie, ako keby už niekedy predtým žil. Naplnil si hlavu falošnými spomienkami. Nikto nevie, aké to boli, vieme, že od tej doby brat stvoril veľa ohavných zvierat. Ale nevedel ich stvoriť živých, boli to len bytosti bez života.

     Keď už bol brat na pokraji zrútenia, uvidel sestru, čo vytvorila. Vytvorila lietajúce bytosti, ktoré dnes nazývame vtáky. Keď brat vyzvedal, z čoho to vytvorila, sestra odvetila, že na to použila dobrú mágiu. Opäť v ňom prevládal hnev. Sestra stvorila niečo, čo ani nevie čo je a on nedokázal vytvoriť nič.

     Z veľkého hnevu sa mu to ale podarilo. Bolo to niečo zlé, priam diabolské a pomenoval to čierna mágia. A vtedy mu niečo napadlo. Nestvoril veľkú desivú bytosť, ale celkom malú. Mala hlavu so špicatými ušami, zelenými očami, s malým ňufákom a fúzmi. Malo štyri laby a chvost. Chodilo po štyroch, malo čierne sfarbenie srsti a bolo presne také ako jeho stvoriteľ. Z toho istého materiálu, túžiace po pomste, hoci mu nikto nič neurobil. Keď zbadalo vtáka ako si len tak voľne poletuje po prázdnote, nečakalo ani minútu, bolo veľmi rýchle a tak chytilo vtáka a zožralo ho.

     Biela bytosť, čiže sestra, doposiaľ nič také nepoznala, jej bytosti nejedli nič, ale toto sa živilo mäsom a krvou.

    Brat zo seba vydal chrapľavý zvuk pripomínajúci smiech. Potom vytvoril viac a viac takýchto stvorení a dokonca ich aj pomenoval, boli to mačky. Postupne mačky usmrtili všetkých vtákov. Raz sa dokonca vrhli aj na koňa, keď si len bezstarostne cválal, v tme na neho zaútočili. V tme celkom splývali, len ich žiarivé oči im bolo vidno, žiaľ kôň si ich nevšimol a tak skončil ako potrava pre tisíce mačiek. Nemal šancu im uniknúť, trhali z neho mäso ako hladné supy a kôň sa postupne strácal v žalúdkoch mačiek. A hoci kôň bol iba z bieleho prachu a vtáky tiež, v ústach mačiek bol z mäsa.

    Vtedy si sestra povedala, že to už musí skončiť a musí zastaviť brata! Urobila tie isté zvieratá ale bieleho sfarbenia z bieleho prášku pomocou dobrej mágie. Žiaľ aj tieto stvorenia skončili ako potrava pre čierne mačky. Sestra nevedela čo má robiť, chcela skrotiť kruté stvorenia jej brata, ale nevedela ako.

    Až nakoniec stvorila bytosť väčšiu ako mačky, vdýchla jej život a pomenovala ju človek. Bolo to stvorenie milé a láskavé a čierne mačky na neho nemali odvahu zaútočiť.

     Keď raz človek zbadal, ako od neho mačka uteká, sklonil sa a prihovoril sa jej.

    „Neboj sa. Poď ku mne.“

    Mačka zastala. Nemohla rozumieť zvukom ktoré človek vydával. Zmysluplným slovám, ktoré môžu milovať aj nenávidieť.

    Pomaly sa človek približoval k mačke stále bližšie a bližšie, vystrel ruku ale mačka nič „skamenela“. Jemne ju pohladil po čiernej srsti. Mačka človeku oňuchala ruku. Zdalo sa, že každú chvíľu zaútočí, ale nie, ovládla neodolateľnú túžbu po mäse a krvi. A tak si človek skrotil mačky.     

Sestra skrotila mačky, pretože ona stvorila človeka. Urobila zo zlých mačiek dobré, neskôr opäť vytvorila biele mačky, ktoré boli kedysi protikladmi s čiernymi mačkami. Dobro a zlo, láska a nenávisť, má to mnoho mien.

    Netýkalo sa to iba mačiek, ale aj sestry a brata. Hoci boli mačky len zvieratá, dokázali viac ako brat a sestra, hoci mali mačky rozdielne povahy, dokázali sa zmeniť v jedno a teraz boli takmer rovnaké. Takmer preto, že mali rovnakú dušu, ale čo sa týkalo zovňajška, ich sfarbenie srsti bolo rozdielne. Brat sa nedokázal zmeniť, nedokázal porozumieť dobru, ktoré zo sestry vyžarovalo, pretože to by sa musel veľmi zmeniť, aby tomu porozumel.

     Sestra a brat boli stvorení naraz, ale predsa tak rozdielni ,že by sme si mysleli, že nemajú medzi sebou vôbec nič spoločné. Veď ani nemali, boli to dve rozdielne duše, ktoré sa nikdy nezhodnú, ak to sami nebudú chcieť. Brat sa už nedokázal pozerať na všetko to dobro a tak sa od samého zúfalstva zmárnil. Nezanechal po sebe nič, len tie stvorenia, čo mu za života boli cudzie a keby nemali čierne sfarbenie, nikdy by si nemyslel, že dokázali šíriť nenávisť a zabíjať. Boli to mačky s vymenenou dušou, ale čierne sfarbenie ostalo na nich a ich potomkoch až doteraz.

Natália Halčinová, 6. ročník, ZŠ Štrba