Všetko sa to začalo v deň mojich šiestich narodenín. Prepáčte idem veľmi rýchlo. Takže poďme pekne od začiatku, moje meno je Eva a porozprávam vám príbeh alebo skôr udalosť, ktorá sa odohrala v mojom živote.

    Mala som presne šesť rokov, keď mi môj dedko daroval zaujímavú encyklopédiu o vesmíre. Čítala som ju so zatajeným dychom a práve vtedy som zistila, že ma zaujíma vesmír. Bádala som po ďalších informáciách a chcela som sa dozvedieť čo najviac.

    Ako dvanásťročná som skonštruovala malého robota, ktorého som neskôr predstavila triede ako môj projekt, no nikdy by mi nenapadlo, že sa stanem vedkyňou.

     Ako dospelá som sa venovala mnohým veciam. Objavovala som nové záhady a vytvárala rozličné prístroje, s ktorými sa dalo dostať do vesmíru. Mnohí astronauti leteli v raketách, ktoré som skonštruovala spolu s ďalšími vedcami.

    Moja práca ma zo začiatku veľmi bavila, ale neskôr som začala tajne žiarliť na astronautov, že sa môžu dostať do vesmíru.

     Okrem toho, že som sa venovala mojej práci, som aj pracovala na úplne novom projekte. Mal umožniť premiestniť ľudské myšlienky do prístroja a prehrať ich ako realitu. Niečo ako sen. Keď bol môj výtvor po dlhom čase konečne hotový, naťukala som pár viet do počítača a potom si nasadila podivné čierne okuliare.

    Sen, ktorý som mala už od detstva, sa mi náhle splnil. Ocitla som sa v doposiaľ neprebádanej krajine. Na zemi bol červený piesok a predo mnou bol obrovský útes. Nesmelo som sa pozrela dole. Bola tam elektrizujúca tekutina a na druhej strane útesu bol kamenný povrch s veľkými puklinami. Všetko okolo mňa pôsobilo až príliš reálne.

     Odrazu elektrická tekutina vyšplechla a keďže som bola blízko útesu, ošpliechala ma.

     „Aáuú!“ skríkla som a držala som si ruku, ktorá bola zelektrizovaná.

    Poviem vám, že to ani trochu nebolo príjemné. V ruke mi prúdilo tisíce mravcov, ktoré sa postupne dostávali do celého tela. Ako je to možné? Veď nič z tohto nie je skutočné, tak prečo ma tá tekutina zelektrizovala a prečo na ňu reagujem tak reálne?

    A to je asi na tom to najhoršie vo virtuálnej realite, pretože vy viete, že nič z toho nie je skutočné.

    Pomyslela som si, že sa chcem dostať na druhú stranu útesu a nad priepasťou predo mnou sa ako lusknutím prsta začal stavať most.     

     Paráda! Teraz môžem mať všetko, na čo si pomyslím.

    Bez problémov som prešla na druhú stranu. Ale keď som stúpila na popraskanú zem, začala praskať a o pár sekúnd sa podo mnou celá prepadla. Možno by som skončila v elektrizujúcej tekutine, keby som v poslednej chvíli svojimi myšlienkami nevyčarovala kozmickú vzducholoď, ktorá sa podo mnou vznášala vo vzduchu.     

    Napriek tomu, že ma moje myšlienky zachránili, by som rada vedela, či sa vo virtuálnej realite dá zomrieť. Lebo ak nie, rada by som vyskúšala pár adrenalínových športov, ktoré ma zaujímajú aj v reálnom živote, ale nemôžem ich robiť, pretože podľa mojej rodiny by som tím riskovala vlastný život .

     So vzducholoďou som lietala po opustenej krajine a dívala sa na jazierka s čiernou vodou, podivné gejzíry a bublajúcu sopku, pri ktorej som bola tak blízko, že keby som bola v reálnom živote a náhle by vybuchla, s najväčšou pravdepodobnosťou by som zahynula.

     Keďže som bola unavená po celom náročnom dni v reálnom svete, moje myšlienky to zariadili tak, že sa predo mnou objavil najluxusnejší dom, aký som kedy videla. Keby som bola v skutočnom živote, ten dom by stál milióny. Vo vnútri bolo úplne všetko, čo človek potrebuje aj nepotrebuje. Bol tam malý vodopád, veľkoplošná televízia, bazén, vodná stena, nádherné krištáľové lustre, ktoré viseli z vysokých stropov, veľká pohovka, mramorová socha Afrodity a tiež obrovitánska mäkučká posteľ. Vyzeralo to tam ako zo sna. Nevedela som si ani predstaviť, že niektorí ľudia všetok tento prepych zažívajú v reálnom svete. Ľahla som si do mäkkej postele a o pár minút som sladko zaspala.

    Nasledujúce dni som si užívala ako nikdy. Pričarovala som si veľké biele krídla a vznášala som sa ako vták, skúmala som krajinu a objavila som obludný kamenný vodopád a keď prišiel večer, z prepychového balkónu som pozorovala teleskopom hviezdy. Zvláštne, že boli na nočnej oblohe aj v tejto odľahlej krajine.

     Na ďalší deň sa stalo niečo zvláštne.

    Možno som len túžila po vzrušení a dobrodružstve, že si môj mozog bez môjho vedomia zmyslel, že práve v to ráno bude stáť v hmle podivné zviera približne 50 metrov od môjho domu. Začala som sa báť. Srdce mi išlo priam z hrude vyskočiť. Z domu som zobrala ten najväčší nôž, ktorý som našla. Samozrejme nemala som v úmysle zvieraťu ublížiť.

    Keď ma zviera zbadalo, vyskočilo.

     „Neubližuj mi, lebo ublížim ja tebe.“

    „Ja ti nechcem ublížiť. Ten nožík som si zobrala na obranu, ak by si ty chcela ublížiť mne. Ale aj tak toto všetko nie je reálne ...“

    Pozrela som sa do jej zvieracích očí a rozoznala pár čŕt tváre líšky, aj keď táto líška mala oveľa viac kozmických čŕt. Bola oveľa väčšia a nebola podvyživená, ako tie líšky, ktoré sa tak často motajú okolo môjho domu. Srsť mala hustejšiu a na pohľad dobre udržiavanú a hebkú ako obláčik. Oči líšky vyzerali takmer ako ľudské a jej fúzy vyzerali ako fúzy mačky. Líška nepokojne švihla ryšavým chvostom.

     „Čo prosím? Chceš mi vari povedať, že žijem v úplnej diere, ktorá ešte k tomu nie je reálna?!“

    „No nenazvala by som to až tak, ale v podstate áno. Nechceš ísť ku mne do domu? Mohli by sme sa tam porozprávať.“

    Líška sa na mňa podozrievavo zahľadela, ale napokon súhlasila. Zjavne ju zaskočilo to, že sa poznáme 1 minútu a volám ju k sebe „domov“. Úprimne, ani sa jej nečudujem. Sama som bola prekvapená, že som jej navrhla takúto ponuku.

    Na druhý deň sa vrátila a postupne sa z nás stali dobrí priatelia.

    Ale všetko dobré sa raz musí skončiť. Jeden deň som sa zobudila na nejaký hluk. Vyšla som von a zbadala moju priateľku líšku, ako spôsobila vír, ktorý ničil všetko na vôkol.

    Pribehla som k líške a spýtala som sa jej : „Čo to robíš s virtuálnym svetom?“

     „ Prečo musí byť virtuálny? Ak chceš, môže byť skutočný. Predstav si, že by si žila veľa životov v jednom živote. Zatiaľ čo by ti vo virtuálnej realite prebehol celý život, v reálnom svete možno jedna minúta. Nebolo by to úžasné? Mohla by si žiť aj tisíc životov, keby si chcela. Ničím tento svet, pretože už v ňom nechcem pokračovať, chcem aby sa začal nový. Nie je perfektné žiť vo virtuálnom svete a vždy vedieť, čo sa stane?“

    Mlčala som. Po chvíli som sa ale ozvala: „ Ale čo ak to nechcem? Čo ak chcem žiť v reálnom svete, v ktorom nikdy nevieš, čo ťa môže prekvapiť. Život, v ktorom si sám píšeš svoj osud nie je skutočný. Na reálnom svete je najlepšie to, že je nepredvídateľný. Virtuálny svet je hrozný, keď si pomyslíš, že každá aj tá zlá myšlienka by sa mala premeniť na skutočnosť. Ja v takomto svete žiť nebudem!“

    „Čo robíš, počkaj!“

    Ale viac som už nepočula. Opäť som bola v skutočnom svete a rozhodla som sa, že môj výtvor musí navždy zmiznúť! Ešte v ten deň som ho spálila. Veľmi som sa bála, že keď ľudia skúsia lepší svet, tak na ten skutočný zabudnú. Priala som si, aby môj objav už nikdy nikto nevynašiel a nepoužil.

Natália Halčinová, 6. ročník, ZŠ Štrba