Čierna mačka

Je to už pár dní, čo som sa poriadne nevyspala. Blíži sa koniec polroka a do krúžkovania známok ostáva už len osemnásť dní. Z tých osemnásť budeme ešte tri dni na poznávacom výlete vo Viedni a mne stále chýbajú známky zo šiestich predmetov. Chodím do elitnej súkromnej školy, a preto sú na mňa kladené oveľa vyššie nároky než na ostatných rovesníkov v mojom veku. Práve teraz kráčam k mojej spolužiačke, aby som si od nej požičala knihu, z ktorej mám na zajtra vedieť obsah, keď som zrazu zastala pred starým opusteným domom. Nenávidela som miesto, na ktorom bývame. Je to posledná ulica nášho mesta a tvoria ju väčšinou polorozpadnuté domy a v okolí je les. Práve tento dom, pri ktorom som zastala, bol z našej ulice najhrozivejší. Dokonca sa rozprávajú legendy o šialenom starcovi, ktorý sa v tom dome zabil. Zadívala som sa na jeho okná a zbadala som v jednom z nich svetlo. Dvakrát zabliklo a zmizlo, zato sa objavilo niečo pri mojich nohách. Bola to čierna mačka. Začala sa obkrúcať okolo mojich nôh a mňaukať. Rýchlo som odtiaľ zutekala a zastavila sa až pri dverách domu mojej kamarátky. ,,Prečo si taká zadychčaná?“ spýtala sa ma a pustila ma dnu. Všetko som jej vyrozprávala. Začala sa mi smiať. „ Isto som len zle videla a čierne mačky sú tiež len mačky.“ Potom si však spomenula, že jej staršia sestra vie veštiť z ruky a obe sme zašli za ňou. ,,Sadni si Mia,“ povedala, ,,pravdaže ti vyveštím.“ A ja som sa posadila na posteľ oproti nej. Chvíľu sa na moju ruku pozerala, a potom povedala: ,,Nepáči sa mi to. Podľa tvojej ruky sa v tvojom okolí udeje množstvo nevysvetliteľných javov.“ Vtedy som mala akurát všetkého dosť. Cítila som zmätok i pocit strachu a neistoty. Mysľou mi vírila myšlienka o tom, čo to asi môže byť. Vstala som, poďakovala sa za veštenie a spolu s mojou kamarátkou sme odišli z jej izby. Domov ma odprevadila jej mama. To bola pre mňa istota. No a ja som celú noc nemohla spať. V škole som bola nevyspatá a keď som sa opäť vracala domov, zo starého strašidelného domu som počula obrovský buchot. Bola zima a to znamenalo, že všade naokolo pol sneh. Okrem stôp od áut boli na ceste aj stopy okoloidúcich ľudí. Všetky viedli dolu ulicou okrem jedných, tie viedli priamou cestou do strašidelného domu. Možno ten dom išiel niekto preskúmať, pomyslela som si a trochu upokojená som sa pobrala domov. Na druhý deň som okolo toho domu išla už celkom upokojená. Fúkal síce silný vietor, ale ani to ma nezastavilo na ceste do školy. Vtom sa ale nad domom objavili biele látky a okenice sa začali kývať a silno o seba búchať. Bolo to strašne desivé a ja som odtiaľ zasa zutekala. Aspoň v škole som sa cítila v bezpečí, dokým som nezazrela dobre známu čiernu mačku sedieť na vonkajšej okennej parapete. A ako som vedela, že je to ona? Uprene sa na mňa dívala. Hoci veľmi fúkalo, na odchod sa pobrala až keď zazvonilo. Dva dni som predstierala nachladnutie, len aby som okolo toho domu zasa nemusela kráčať do školy. Na tretí deň som zasa bola doma sama, ale tentokrát niekto zazvonil. Otvorila som a vo dverách stál chlapec s čiernou mačkou na rukách. ,,Nechcel som ťa vyrušiť, ale už trikrát som videl, že si z pred môjho domu zutekala. Prepáč, že som ťa vyhľadal. Som však zvedavý, či si v poriadku a v pohode. Mimochodom, som Hugo a toto je moja mačka Zara, “ povedal a podal mi ruku. Aj ja som sa mu predstavila a pozvala ho ďalej. Vysvetlil mi, že ten dom patril jeho starému otcovi, ktorý sa presťahoval na Kubu a teraz by v ňom chcel bývať on. Keď som od neho prvýkrát zutekala, montoval na dome nové svetlá. Druhýkrát mu vraj spadol zo steny veľký obraz a na tretíkrát dával zo starého nábytku dolu biele plachty, ktoré mu pochytil vietor a už boli vo vzduchu. Jeho Zara je vraj malá tuláčka a skoro nikdy nie je doma. Musím priznať, že po jeho návšteve sa mi spávalo už o mnoho lepšie. A to veštenie z ruky musí mať tiež racionálne vysvetlenie. Keby som mala posledný mesiac dostatok spánku, nikdy by som na také niečo nenaletela. Hugo k nám na začiatku druhého polroku začal chodiť do školy. Všetkým nám sľúbil, že nás po dome prevedie a ukáže nám, že sa naozaj nie je čoho báť. A ja som sa už nikdy nebála, teda aspoň nie toho domu a tej mačky. Autor: Dorina Ďurková /IX.A/