V noci sa mi snívalo o Marťanoch.

Ráno som zistila, že to nebol sen. Keď som otvorila oči, na posteli pri mne sedelo zelené čudo s tykadlami.

„Ahoj, ja som Kika, a ty si kto?“

„Ja so-m Ty-ko a so-m z Mar-su.“

„Budeš môj kamarát?“ spýtala som sa ho.

„Čo je to ka-ma-rát vy-sve-tliť pro-sím ...“

„Kamarát je človek, ktorého máš rád a rozumieš si s ním. Ja mám veľa kamarátov. Spoznala som ich na ihrisku, v škôlke, v škole, na krúžkoch, v táboroch. Vždy sa teším, keď sa s nimi mám stretnúť, hráme sa spolu, rozprávame sa a keď sa nemôžeme stretnúť, píšeme si a telefonujeme.“

„A vž-dy ste na se-ba do-brí? “

„No, občas sa stane, že sa pohádame.“

„Čo je to po-há-da-me vy-sve-tliť pro-sím ...“

„Pohádame sa je, keď si každý myslí, že má pravdu a snaží sa o tom presvedčiť aj druhých, občas aj krikom.“

„A-ha ....“ povedal Tyko a zazíval. „Prí-liš ve-ľa in-for-má-cií so-m z to-ho u-na- ve-ný .....“ povedal a zaspal.

Ráno ma zobudil s krikom: „Po-ďme sa ka-ma-rá-tiť a po-há-dať sa ...“

„Tyko, zahráme sa poobede, musím ísť do školy.“

 Keď som sa vrátila zo školy, povedala som Tykovi, že som smutná, lebo spolužiačka o mne klamala ostatným spolužiakom.

„Čo je to o-kla-mať vy-sve-tliť pro-sím ...“

„Oklamať je, keď niekto povie niečo, čo nie je pravda. Povedala im, že mi nemajú nič požičať, lebo som jej nevrátila pero.“

„Ale dosť o škole, poďme sa hrať, sľúbila som ti to.“