Po jarných prázdninách sa moji chlapci s nevôľou vrátili do školy. Vrátili sa však iba na chvíľu. Prenasledovali nás nepríjemné informácie o zvýšenom počte chorých ľudí na koronu 19. Informácie rôzneho druhu sa na nás valili zo všetkých dostupných médií. A zrazu to prišlo, deti ostávajú doma! Najprv sme to brali ako predĺžené prázdniny, dnes to už tak ružovo nevidím. Zo dňa na deň sme museli vyriešiť, s kým ostanú, ako sa ideme doma striedať a k tomu sa pridružovali ďalšie požiadavky, ktoré z tohto chaosu vyplynuli. Prišiel ten deň. Ideme sa učiť online! Starší syn, zručnejší, si poradil sám. Potreboval len voľný počítač. S malým sme sa potrápili, posťahovali appky a začali horko-ťažko fungovať. Do toho moja a manželova pracovná vyťaženosť a moje maturity na skok. Pri pomyslení na to ma oblieval studený pot. No ale, všetko sa dá prežiť a toto musíme tiež! Zvykáme si na nové veci v bežnom živote, ale aj na nové veci v našich domovoch. Švihnutím čarovného prútika je zo mňa nie len matka, manželka, kuchárka, upratovačka, ale aj pani učiteľka. Niekedy mi tečú nervy, keď vidím to nechcenie v jeho milej tváričke. Namáham mozgové bunky, ako by som mu čo najjednoduchšie vysvetlila tie „ jednoduché veci", ktoré sa momentálne majú dostať do jeho hlávky. Popri jeho hlávke musím stíhať napĺňať aj tú moju! Takže milí čitatelia, prajem aj vám veľa odhodlania, trpezlivosti a zdravia, ak ste sa našli aj vy v týchto riadkoch.