1. KAPITOLA

Je krásny, slnečný deň. Ale čo to hovorím, nie je krásny, a ešte k tomu prší. Ale nejaký deň je, to viem na sto percent. Len neviem, ktorý. Moje dni sú vlastne všetky také isté. Ráno vstanem, vždy zobudím celé mesto tým, že sa rozprávam so svojimi kamošmi/spolubývajúcimi, potom dostaneme chutné raňajky a celý deň sa iba hrám. Ale nemyslite si, že je to nudné. Občas na záhradu priletí nejaký vták a ja sa ho snažím chytiť. Väčšinou utečie, ale občas šťastie nemá. No čo na to povedať, život psa je super.

     „Mia, kde si všetci už raňajkujú?“ povedala panička a ja som bežala k miskám. Bolo to chutné. Zaujímavé je, že aj keď sú to každé ráno tie isté granule, vždy chutia inak.

„Cing, Cing.“ Niekto zazvonil na zvonček, čo je pre nás psov signál, že máme bezhlavo bežať k bráne a štekať. Bol to iba nejaký čudný ujo. Ostatní odišli späť do pelieškov, a ja som tam ostala s paničkou. Niečo mi na tom pánovi nesedelo, ale nevedela som čo. „Môžem Vám nejako pomôcť?“ spýtala sa panička neznámeho muža. On neodpovedal, iba mi podal kostičku a odišiel.

 „Čo to malo byť?“ spýtala sa zmätená panička sama seba. Bolo to celkom zvláštne. Cudzí chlap príde k našej bráne, nič nehovorí, iba mi podá pamlsok a odíde. Ale tak čo už, kostička je kostička. A tak som ju zjedla. Panička sa na mňa pozrela a spýtala sa ma: „Zjedla si tú kosť Mia?“

„Zjedla a bolo veľmi dobrá.“ Odpovedala som paničke.

„Ty si prehovorila?“ spýtala sa ma vystrašená panička. 

POKRAČOVANIE O PÁR DNÍ...