O pár týždňov ideme maturovať a tak sme dostali úlohu, aby sme spracovali jednu poviedku od Dušana Dušeka zo zbierky Kufor na sny. V zbierke sa nachádza 33 poviedok. Po chvíľke hľadania som zbadala poviedku s názvom Vianoce. Už samotný názov poviedky ma veľmi zaujal, pretože čas Vianoc je čarovný a ešte len nedávno som si ich naplno užívala. V tento čas je všetko také magické, radostné a plné lásky. Práve preto som sa rozhodla pre spracovanie tejto poviedky. Po prečítaní som však ostala zarazená z toho, ako v tak krátkom príbehu dokázal autor zachytiť úplne iný pohľad na tieto sviatky ako mám ja. Poviedka ma donútila zamyslieť sa nad hodnotami života, zmyslom Vianoc a nad tým, aký pohľad a zmysel majú Vianoce pre iných ľudí. V dnešnej materiálnej dobe ľudia úplne zabudli na to, o čom Vianoce v skutočnosti sú. Nemali by byť o stoloch plných jedla, najkrajších ozdobách na stromčeku či najdrahších daroch pod stromčekom. Pre mňa sú Vianoce časom, kedy sa venujem so všetkou láskou a pokorou svojim najbližším, svojím správaním im preukazujem vďaku za všetko, čo pre mňa robia a za to, ako ma vychovali, pretože za všedný rok na seba nemáme toľko času a často si ani neuvedomujeme čo jeden pre druhého znamenáme. Po prečítaní som sa rozhodla, že túto poviedku spracujem a myšlienku z nej posuniem ďalej, aby sa nad týmto často podceňovaným čarovným časom zamyslel každý jeden z nás.

Vianoce (poviedka)

Autor v tomto príbehu, opisuje súcit s prírodou, zvieratami. Príbeh sa odohráva počas Vianoc - sviatkov plných pokoja, lásky, pochopenia, tolerancie a života. V tento čas ľudia na svoje sviatočné stoly kupujú kaprov. Autor opisuje situáciu, kedy čaká v rade na svojho kapra. Predajcov opisuje ako vrahov. Nie z toho dôvodu, že k svojim službám ponúkajú aj zabitie (pitvanie) kapra, ale z toho dôvodu, že už samotný predaj je nehumánny, priam až nechutný, špinavý, krutý. Kaprov trýznia, držia ich v nádobách, kde sa nemajú ako hýbať, ani ako dýchať. Sú jeden na druhom, snažia sa lapiť aspoň po troške vzduchu. Všade dookola je špina, hnus, zápach. Slová hygiena, súcit, či sloboda v tejto situácii nemá žiadny význam. Kapre sú už v nádobe takmer mŕtve. V jednej nádobe je ich priveľa na to, aby sa v nej mohli čo i len trošku pohnúť - doslova a do písmena pôsobia ako sardinky vo vlastnej šťave. V nádobe trpia viac, ako pri samotnom zabíjaní - pitvaní. Je to nechutné zaobchádzať takto so živým tvorom. Samotná smrť je pre tohto kapra vykúpením. Predajca si sám uvedomuje, ako sa nechutne s týmito nevinnými tvormi zaobchádza, vidí ako sa trápia a taktiež to vidí aj na vystrašenom, zúfalom a smutnom pohľade kupujúceho. Preto mu ironicky ponúka smrť za desať korún - smrť ako vykúpenie.

Moje pocity z tohto diela sú hrozné. Sama som sa nad týmto nikdy takto nezamyslela. Autor v tomto príbehu síce opisuje kaprov, no keď sa nad tým tak zamýšľam, takéto zaobchádzanie je takmer so všetkými zvieratami. Nikto neničí prírodu tak, ako človek. Človek je vraj najmúdrejší tvor na zemi, ja by som však povedala presný opak - najsprostejší. Nevážime si, čo nám ponúka matka zem a nevážime si ani samých seba. Ľudia sú horší ako hyeny. Po prečítaní tohto diela som usúdila, že ak by som aj ja stála v tejto rade a chcela si kúpiť „svojho“ kapra, tak len s úmyslom darovať mu život - pustiť ho do prírody.