Pokus č. 73
15.06.2020 17:58
Zo školy
Autor : Alžbeta Bukovčanová, ZŠ s MŠ J. S. Neresnického, Dobrá Niva
POKUS Č. 73
(úryvok z vedecko-fantastického príbehu)
JYN – 23.8.2148, 21:47 Jyn. Moje meno je Jyn. Som pokus číslo 73. Bol som vytvorený na zodpovedanie dôležitej otázky: Dokáže umelá inteligencia cítiť emócie? Moja stvoriteľka Corrine Valeová si myslí, že áno. A ja spolu s mojou „spolubývajúcou“ Willow - výtvorom Valis Deringovej – to máme dokázať. Je preto dôležité, aby sme si zaznamenávali všetky svoje pocity, najlepšie formou „denníka“. S písaním začnem zajtra, keďže potrebujem čas na vstrebanie všetkých informácií.
JYN – 24.8.2148, 4:09 V mojom „mozgu“ boli už predtým uložené nejaké tie „základné“ informácie, tak som strávil takmer celú noc premýšľaním. Myslel som aj na to, ako bude asi Corrine reagovať, keď sa dozvie, že som sa prebral. Trochu ma mrzí, že som spútaný a že ju tu taká tma. Vlastne je to dobre, každú chvíľu sa mi zatvárajú oči...
JYN – 24.8.2148, 7:00 Prebudilo ma silné svetlo. (Čudné, ani som nevedel, že som zaspal.) Dnu vošla modrooká blondína – Corrine, samozrejme. Vyzerala rozospato, teda až dokým som ju nepozdravil. Nemyslel som si, že sa niekoho nálada môže zmeniť tak rýchlo – jej tvár sa rozžiarila. Bola úplne nadšená. Potom sa ma pýtala asi milión otázok ukazovala mi rôzne obrázky a pýtala sa, ako sa cítim, keď sa na ne pozriem. Snažil som sa jej to čo najlepšie popísať. Zdalo sa, že bola s výsledkami spokojná. Po dokončení testu ma konečne oslobodila. Dostal som oblečenie aj vlastnú izbu.
JYN – 24.8.2148, 7:00 Prvý krát som videl svoj odraz. Vyzerám takmer presne ako bežný človek. (Teda aspoň myslím, iných mužov som doteraz videl iba na fotkách.) Mám svetlé hnedé vlasy a zelené oči, ktoré vyzerajú úplne ľudsky, len moja pokožka je príliš bledá. Po raňajkách sme s Cor (povedala mi, že ju tak mám volať) rozoberali moje emócie. Myslím, že tomu už celkom rozumiem. Okrem toho som sa dozvedel, že ku mojim záznamom nemá okrem mňa nikto prístup (túto chybu vraj mali všetky moje prototypy a nedá sa odstrániť). Vlastne som celkom rád, že to tak je, aspoň môžem hovoriť čo chcem. Dokonca aj o Corrine. Je veľmi milá a prakticky geniálna, hlavne keď vezmem do úvahy jej vek (má len 24 rokov), ale napriek tomu som sa cítil nepríjemne. Verím však , že keď ju viac spoznám, nakoniec budeme spolu dobre vychádzať.
JYN – 24.8.2148, 8:58 Vrátili sme sa späť do laboratória. Cor pripravovala nejaké ďalšie testy, ale jediné na čo som sa vedel sústrediť bola WILLOW. Dúfam, že sa už čoskoro preberie. Snažil som sa presvedčiť Corrine, aby ju presunula do jednej z prázdnych izieb. Už len predstava toho ako sa prebudí v tej temnote, celkom sama a vystrašená, ma ... Ja vlastne ani neviem – vystrašila? Nahnevala? Znepokojila? Zdá sa, že emóciám predsa len nerozumiem tak dobre, ako som si myslel. Keď som sa s tým zdôveril Cor, doslova ma odtiaľ odtiahla. Vyzerala dosť nahnevane – ktovie prečo? Potom ma zamkla v mojej izbe. Správa sa pre mňa nevysvetliteľne.
JYN – 24.8.2148, 9:49 Corrine ma konečne vypustila z izby. Tvárila sa veľmi vážne. Myslím, že bola smutná. Ospravedlnila sa a povedala, že sa v poslednom čase cíti „nejako nanič“. Potom sa rozplakala. Vôbec som jej nerozumel. Začala mi vyprávať o všetkom, čo ju doteraz trápilo. Nemohol som jej to mať vôbec za zlé. Posledných SEDEM rokov strávila úplne o samote. Za celý svoj život nenašla jediného človeka, ktorý by jej rozumel. Veľmi ma mrzelo, že som jej nevedel nijako pomôcť. Iba som tam tak sedel, a uisťoval ju, že to bude v poriadku – aj keď som vedel, že to vôbec nemusí byť pravda. A tak keď ma objala a neskôr začala bozkávať, nemal som to „srdce“ sa odtiahnuť. Vďačím jej predsa za svoj život - toto je to najmenej, čo pre ňu môžem urobiť. Potom ma opäť zamkla v mojej izbe.
JYN – 25.8.2148, 7:52 WILLOW SA PREBRALA!! (Vlastne ani neviem, prečo sa z toho tak veľmi teším.) hneď po raňajkách, počas ktorých sa na mňa Corrine bez prestania usmievala, sme šli skontrolovať Willow do laboratória. Cítil som sa trochu nervózne, ale úplne inak ako včera pri Corrine. Nedokážem ani opísať to, čo som pocítil, keď sa naše pohľady stretli. Bolo to iba na chvíľu, lebo Willow sa rýchlo odvrátila a ja som sa ponáhľal ju oslobodiť. Medzitým dovnútra vošla aj Cor. Netvárila sa ani zďaleka tak nadšene ako ja, ale to ma netrápilo. Všetku pozornosť som venoval Willow. Ešte nikdy som nevidel nič nádhernejšie, než spôsob, akým sa na mňa usmiala, aj napriek tomu, že sa práve zobudila a bola úplne zmätená. Jej tmavomodré oči sa celkom rozžiarili. Zarazilo ma, že vyzerala vlastne celkom „obyčajne“ (teda ako väčšina ľudí), ale aj tak na nej bolo niečo ... krásne. Rád by som ju spoznal lepšie, lenže Corrine ma nekompromisne poslala na izbu. Vraj potrebuje robiť testy s novým „subjektom“.
WILLOW – 25.8.2020, 6:58 Willow. Moje meno je Willow. Som pokus č. 66. Bola som vytvorená na zodpovedanie dôležitej otázky: Dokáže umelá inteligencia cítiť emócie? Moja stvoriteľka Valis Deringová si myslí, že áno. A ja spolu s mojim „spolubývajúcim“ Jynom - výtvorom Corrine Valeovej – to máme dokázať. Je preto dôležité, aby sme si zaznamenávali všetky svoje pocity, najlepšie formou „denníka“. S písaním by som mala začať čo najskôr. Zatiaľ takmer ničomu nerozumiem. Naisto viem len to, že „dúfam“, že sem už čoskoro niekto príde. Všade okolo mňa je tma a nemôžem sa hýbať. Nie je to až také zlé, ako to znie, ale nechcem tu stráviť viac času, ako je potrebné.
Michaela Pazičová