„Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly.“

„Ale kto v láske a kráse žije, ten večne zostane mladý.“ 

Milí čitatelia, týmito citátmi Andreja Sládkoviča si pripomeňme dvojsté výročie jeho narodenia...

Pred 200 rokmi sa narodil ,,najsladší" básnik slovenského romantizmu!

Popredné miesto medzi najvýznamnejšími básnikmi romantického obdobia v dejinách slovenskej literatúry patrí Andrejovi Sládkovičovi. Od narodenia autora básnických skladieb Marína a Detvan uplynulo 30. marca 200 rokov.

Inšpiračnými zdrojmi predstaviteľa slovenskej romantickej poézie a príslušníka štúrovskej generácie boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, ale aj hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote 19. storočia. Všetky sa dajú nájsť v jeho najvýznamnejšom diele napísanom v štúrovskej slovenčine Marína (1846). V básnickej skladbe vyjadril nielen lásku k milovanej žene, ale aj k slovenskému národu či domovine.

Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v Krupine. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny učiteľa a literáta Ondreja Braxatorisa. Prvé vedomosti naberal v rodnej Krupine. Od roku 1830 navštevoval školu v Perovčanoch, kde sa zdokonaľoval aj v maďarčine.

V rokoch 1831 – 1832 študoval na piaristickom gymnáziu v Krupine. Evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici navštevoval v rokoch 1832 – 1840. V štúdiu teológie pokračoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1840 – 1842), kde sa aktívne zapájal aj do činnosti v Ústave reči a literatúry československej. Ako viacerí predstavitelia štúrovskej generácie študoval aj on teológiu v Nemecku na univerzite v Halle (1843 – 1844).

Po návrate na Slovensko pôsobil do roku 1847 ako vychovávateľ v Rybároch, kde vznikli aj jeho najvýznamnejšie diela Marína a Detvan.

Ako evanjelický farár začínal Sládkovič najprv v Hrochoti (1847) a potom až do konca života pôsobil v Radvani, ktorá je dnes mestskou časťou Banskej Bystrice.

Inšpiráciou k napísaniu Maríny bol pre mladého básnika Sládkoviča rozchod s jeho veľkou láskou Máriou Pischlovou, s ktorou sa zoznámil počas štúdia v Banskej Štiavnici. V rodine Pischlovcov si našiel aj miesto vychovávateľa, čím si zarábal na ďalšie štúdiá.

K rozchodu dvojice došlo, keď Sládkovič študoval teológiu v Halle. Máriu totiž matka nútila k sobášu s bohatým kupcom – medovnikárom.

Rozsiahla básnická skladba vyšla v roku 1846 v Pešti. Tvorí ju 286 desaťveršových a 5 osemveršových strof, pričom každá strofa je uzavretá myšlienka. Je najdlhšou ľúbostnou básňou na svete.

Od mladosti bol Sládkovič aktívnym účastníkom národného spolkového života. Patril k aktívnym členom Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov. V jeho básňach Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom či Mládenec zaznieval aj silný vlastenecký postoj.

Aj svojou druhou najznámejšou básnickou skladbou Detvan (1853) sa pokúsil pozdvihnúť národné povedomie Slovákov.

​​​​​​​ Básnik, ale aj prekladateľ ruskej, francúzskej i nemeckej poézie Andrej Sládkovič zomrel 20. apríla 1872 v Radvani, vo veku  52 rokov.

Zaujímavosti o básnickej skladbe Marína

Marína bola inšpirovaná skutočnou láskou Andreja Sládkoviča. V Banskej Štiavnici sa zoznámil s Máriou Pischlovou. V roku 1839 Sládkovičovi odporučil jeho priateľ vychovávateľské miesto v jednej z najzámožnejších štiavnických rodín, a tak sa mladík dostal do domu Pischlovcov. Andrej a Marína si okamžite padli do oka, kľukaté uličky im ponúkali možnosti na dlhé prechádzky. Kedy preskočila medzi Andrejom a Marínou iskra, sa dnes už nikto nedozvie. V 19. storočí sa však randilo inak ako dnes. Stretávali sa väčšie partie mladých mužov a žien, spolu sa prechádzali a rozprávali.

V septembri 1840 Sládkovič odišiel z Banskej Štiavnice študovať na bratislavské evanjelické lýceum, neskôr navštevoval univerzitu v nemeckom Halle. Podľa pamätníkov si zaľúbenci vymenili zásnubné prstene. Marína darovala Andrejovi zlatý, ona dostala strieborný s modrou nezábudkou. Napokon, žiaľ, dostal smutný list. Marína Andrejovi písala, že ju niekto žiada o ruku a matka na sobáši trvá. Sládkovič sa zachoval ako pravý chlap, bol úprimný a odpísal: „Nechcem ti stáť v ceste, ak si myslíš, že budeš šťastná. Ak ma počkáš, zostanem ti verný."

Marína sa však vydala. Po svadbe Marína vypomáhala manželovi a predávala medovníky, marcipány či voskové sviece. Sládkovič zo smútku z nenaplnenej lásky vytvoril nezabudnuteľnú básnickú skladbu Marína. Dielo, v ktorom často prelína lásku k vlasti a lásku k žene, vyšlo v roku 1846 v Pešti.

Marína prežila nielen Sládkoviča, ale aj manžela, nevestu a všetky deti, okrem syna Karola. Rany osudu boli naozaj tvrdé, jej dvaja vnuci zomreli v priebehu jedného týždňa na šarlach. Nešťastná žena opustila rodný dom, odišla žiť k rodičom svojej krstnej dcéry a žila v ústraní. Bláznivá Marína! Takto na ňu pokrikovali škodoradostné deti. Dlhé hodiny dokázala stáť mĺkvo pri okne a sledovala dianie na ulici. Akoby dúfala, že uvidí svojho drahého Andreja. K domu, kde bývala múza slovenskej poézie, prichádzajú dnes zamilované páry a na kovové mreže umiestňujú zámky. Symbolizujú uzamknutý sľub lás­ky. V čase Valentína ich pribúda najviac.

Dom, kde Marína každé ráno z okna vyzerala svojho drahého Andreja, dodnes stojí v susedstve  Kostola svätej Kataríny v Banskej Štiavnici. Dnes slúži ako zážitková expozícia Epicentrum lásky, ktorá je venovaná najdlhšej ľúbostnej básni na svete. Srdcom Domu Sládkovičovej Maríny je BANKA LÁSKY. Je pripravená navždy uschovať a ochrániť až stotisíc príbehov lásky. BANKA LÁSKY je vytvorená z veršov básne Marína. Do skutočného príbehu osudovej lásky vás vtiahne moderná technológia hovoriacich obrazov, z ktorých budete počuť Sládkoviča, ako vyznáva svoju lásku Maríne. Fascinujúcim exponátom je určite aj Sládkovičova knižnica s vystaveným originálnym rukopisom básne Marína a stále z neho planie túžobná láska.

Fotografie: internet (voľne dostupné)