Naša výprava sa začala 8.marca o piatej ráno na železničnej stanici v Skalitom. Ja a ďalších deväť žiakov spolu s troma učiteľmi z našej školy sme sa vydali na cestu do Rumunského mesta Ploiesti. Cestovali sme vlakom do Bratislavy, autobusom do Viedne a lietadlom do hlavného mesta Rumunska Bukurešti. Cesta bola dlhá, ale bez problémov. Čas sme trávili rozhovormi, hrami a spánkom. Prileteli sme načas. Na letisku sme čakali na grécku skupinu, avšak ich lietadlo meškalo a tak sme boli trochu netrpezliví a nervózni. Diskutovali sme o tom, čo nás asi čaká v hosťovských rodinách. Hlavou nám bežali rôzne otázky: „Budú mi rozumieť? Čo budem u nich robiť? Ako to u nich asi vyzerá?“ Keď Gréci konečne dorazili, bola už tma. Nasadli sme do pripraveného autobusu a cestovali na miesto stretnutia s našimi náhradnými rodinami. Pani učiteľka Cristina nám rozdala darčeky a uvítacie listy, ktoré pre nás pripravila jej trieda. Keď sme vystúpili z autobusu, všade bolo veľa ľudí a áut. Ani neviem ako sa všetci postupne vytratili. Po chvíli som uvidela, že na mňa niekto máva. Bola to Sára, žiačka z Rumunska, ku ktorej som bola pridelená. Spoznala som ju hneď, pretože sme sa spriatelili cez Facebook. Priviedla ma k autu a zoznámila ma so svojou mamou Irene. Zamávala som učiteľom a nasadla do auta. Napätie rýchlo pominulo. Cesta bola krátka. Zastavili sme pred panelákom. Potešilo ma, že si vyskúšam aké to je bývať v byte. V kuchyni na mňa čakala pripravená večera. Aj keď viem, ako si na nej dali záležať, nevládala som jesť. Zjedla som aspoň čosi, aby som neurazila. Krátko sme sa porozprávali o mojej ceste a pretože som bola skutočne veľmi unavená, zatelefonovala som ešte rodičom a šla som si ľahnúť.