V septembri sme natáčali reláciu „Daj si čas“. Bol to skvelý deň.

Ráno som sa zobudila s čudným pocitom, že sa dnes udeje niečo úžasné. Posadila som sa, a až potom mi to došlo. Spolu s mojou triedou sme išli do televízie RTVS, kde sme mali točiť reláciu „Daj si čas“. Strašne som sa tešila, veď sme na tento deň čakali skoro celý rok.

Súťaž mala spočívať v súboji medzi dvoma školami v rôznych vedomostných a športových disciplínach a hlavná výhra bola 200 eur. Našej partii išlo všetko. Veľmi sme ich povzbudzovali a držali palce.

Celé natáčanie bolo dosť napínavé, ale miestami dlhé a niekedy aj nudné. Najmä vtedy, keď sme niektoré zábery natáčali niekoľkokrát. Redaktori Daj si čas sa snažili nás zabaviť rôznymi otázkami a aktivitami, ale väčšinou sme museli sedieť ticho a bez pohnutia. V poslednom finálovom kole, kde hlavnú rolu hrali hlavne vedomosti, sme nakoniec aj s trochou šťastia vyhrali. Bola to obrovská radosť, ani sa nám nechcelo domov.

Na ceste domov sme sa veľmi tešili, napriek tomu, že sme na ďalšie natáčanie, čo nám ponúkli v RTVS, nemohli ísť. Totiž v tomto pandemickom období slovenská televízia zúfalo hľadala nové školy na natáčanie, lebo niektoré odmietli prísť, i keď dostali termín.

Premiéra v televízii bola tiež poriadnym prekvapením. Odrazu sa mi celá relácia zdala veľmi krátka na rozdiel od toho, ako dlho sme ju natáčali. Keď skončila, uvedomila som si, aký to bol úžasný zážitok.

Som veľmi rada, že som také niečo mohla zažiť. Dúfam, že sa také niečo ešte zopakuje.