Nedeľné ráno bolo v znamení rozlúčky s mojou dočasnou rodinou: Monikou, Dianou a ich rodičmi. Cítila som sa u nich veľmi dobre. Bola to veľmi milá rodina. Všetci hovorili po anglicky a bola som prekvapená, že dorozumieť sa nebol žiaden problém. Hrávali sme spoločenské hry a tešili sa z každej výhry. V nedeľu ma zobudili o ôsmej ráno. Veci som už mala pobalené, tak sme sa ešte spoločne naraňajkovali. Pýtali sa ma na moje dojmy z Rumunska, čo sa mi tam páči, čo je u nás iné a tak podobne. Bolo mi ľúto, že už musím odísť, ale nič nie je navždy. Odviezli ma k City hotelu, kde sme sa ubytovali. Rozlúčka bola veľmi smutná. Ako v predchádzajúce dni i teraz sme cestovali spolu s rumunskými a gréckymi žiakmi na veľmi pekné miesto v oblasti Mizil. Bola to budova s reštauráciou, v ktorej sa konali rôzne spoločenské akcie. Mali sme tu hodinu pečenia. Učili sme pripraviť tradičné koláče Mucenicii. Mucenicii majú tvar čísla osem. Pripravujú sa zo sladkého kysnutého cesta a posypané sú orechmi a cukrom. Pri ich šúľaní sme si užili veľa zábavy. Kĺzali sa po papieri a stále nie a nie dosiahnuť ten správny tvar. Kým sa naše Mucenicii upiekli, naobedovali sme sa. Po obede nás čakali lektorky – mamičky rumunských žiakov, ktoré nás učili tradičné rumunské tance- Calusarii. Pokračovali sme lekciami zameranými na koncentráciu, udržanie rovnováhy, relaxáciu a prácu s dychom pod vedením lektorky Niky. Bolo to pre nás netradičné. Spočiatku sa nám do toho veľmi nechcelo, ale v závere sme museli uznať, že takéto cvičenie má určite priaznivé účinky na ľudské zdravie a dokáže odstrániť duševné napätie, či depresiu. Do hotela sme sa vrátili až večer. Voľný čas sme využili na plávanie, prehliadku hotelového fitness centra a oddych na izbách.