Obaja utekali. Chudé nohy malého dievčatka stúpali na vlhké lístie v rozľahlom lese, v akom predtým ešte nebolo. Skryla sa za obrovský strom. Jej špinavá koža a tmavé vlasy splývali so zeminou. Bola taká chudá, takmer neviditeľná. Sedela a snažila sa nehýbať, no jej slabé telo nespolupracovalo, triaslo sa od zimy. Počula výstrely. Nerada čakala, no vedela, že to musí vydržať, chcela mať budúcnosť, chcela dospieť, myslela na svojho otca, na to, čo jej povedal: ,,Bež a dospej!“ Vedela, že rodičov má poslúchať, no netušila, či ešte žijú.

Sedela dlho, chcela vedieť koľko, začala počítať: ,,Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať.“ Väčšie číslo než desať nepoznala, nik ju viac počítať nenaučil. Posediačky zaspala. O spánku však nevedela, zaspala a svet pre ňu skončil, žila vo svojich snoch. Keď sa zobudila, cítila hlad a smäd, no nevedela, ako získať jedlo, potravu jej zabezpečovala matka, ju variť nik nenaučil.

,,Poď!“ prikázala svojmu priateľovi, napiekli spolu koláče z blata a piesku. Keď boli sýti, bežali ďalej, no nepoznali smer, nepoznali svetové strany, nevedeli počítať viac ako do desať. Bola im zima, no nevedeli založiť oheň, preto boli radi blízko seba, cítili tak teplo tela svojho priateľa.

Bežali spolu dlhý čas, posledný deň predtým, ako sa mali rozlúčiť, tancovali okolo stromu, zabávali sa tak, ako to robia malé deti.

,,Teraz sa musíme rozlúčiť!“ a tak sa rozlúčili. Dievčatko pustilo na zem plyšovú hračku a s ňou spadla aj ona. Zobudila sa v rukách neznámeho muža.

Počula hlasy: ,,Sie ist definitiv weggelaufen!“

Chcela tiež komunikovať, hovorila o svojej rodine, o tom, ako krásne jej bolo doma, no ako smutne a osamelo sa cítila, lebo nemala žiadnych kamarátov. Nevedela, že jej nerozumejú, nik ju nenaučil, že na svete je veľa jazykov. Muži ju posadili na peň, bolo to od nich pekné. Tak veľmi chcela priateľov! Začala sa smiať. Smiala sa hlasno a úprimne, chcela byť rebel, nepočúvala svojho otca, nechcela viac bežať, nechcela dospieť. Smiať ju nikto učiť nemusel.

,,Werde sie los!“ povedal neznámy muž a dievčatko sa prestalo smiať. Muž s helmou na ňu namieril pištoľ. Dievčatko začulo výstrel a jej tenké telo spadlo z pňa. Už sa smiať vôbec nemohla, nemohla ani bežať, už nikdy nedospeje, nenaučí sa číslo jedenásť a neupečie koláč. Znovu zaspala, no teraz sa jej už nič nesnívalo.