Konečne prázdniny! Už štyri mesiace sa učíme doma dištančne a máme toho plné zuby! Aspoň vláda povolila cestovanie medzi okresmi. Nejdeme síce na Maledivy, ale aj Jasná úplne stačí. Včera predpovedali krásne počasie, veľa snehu a slniečko. Nemôžem sa dočkať! S bratmi sa tešíme na parádne zjazdovky.

Cesta mi prešla celkom rýchlo. Keď sme prichádzali do Jasnej, vítala nás zasnežená panoráma Nízkych Tatier. Hoci billboardy nemusím, na týchto sa vynímala moja najobľúbenejšia lyžiarka, Peťa Vlhová. Všetky jej preteky s napätím sledujem a veľmi jej fandím. Aká škoda, že som nemohla ísť na Svetový pohár do Jasnej!

Naši objednali ubytovanie v peknom penzióne, kúsok od zjazdoviek. Ubytovali sme sa a podnikli prechádzku po okolí, keďže lyžovať sa nám už neoplatilo. Počas prechádzky padal jemný sniežik, fúkal slabý vetrík, ale slnko sa na nás stále usmievalo. Po príchode z prechádzky sme si dali teplý čaj a okolo desiatej sme išli spať. Spí sa tu úplne inak ako u nás. A hlavne, je tu iný vzduch.

Ráno nás prebúdzalo slniečko. Mne svietilo priamo do očí. Veľmi ´´príjemné´´. Výhľad na zasnežené končiare okolitých vrchov bol však nádherný. Posilnení raňajkami sme sa vybrali na svah. Lanovky boli v prevádzke, ale ľudí tu ešte bolo málo. Postavili sme sa do radu na lanovku. Bratia ma predbehli, takže som zostala sama.

Sadla som si na sedačku a vtom si niekto ku mne prisadol. Nebolo mi to veľmi príjemné, predsa to bol cudzí človek. Mal hnedé dlhé vlasy, červené lyže a lyžiarky a modro-bielu kombinézu. Do tváre som mu dobre nevidela, ale keďže mal dlhšie vlasy, predpokladala som, že to je žena. Rozmýšľala som, či sa mám prihovoriť, či vôbec mám pozdraviť. Na to sa mi osoba prihovorila ako prvá: ,,Ahoj, ako sa ti tu páči?“

Keď som začula jej hlas, bol mi veľmi povedomý. Zalovila som v pamäti a vtom mi to došlo…. Pozrela som na ňu. Vedľa mňa sedela najlepšia lyžiarka sveta, Petra Vlhová. Moja radosť bola neopísateľná. Hľadela som na ňu s otvorenými ústami, no rýchlo som sa spamätala a odpovedala som späť.

,, Vy ste Petra Vlhová?“ položila som asi najhlúpejšiu otázku, akú som mohla.

,,Áno, som to ja, v plnej svojej kráse,“ odpovedala s úsmevom.

Keď sme prišli na vrchol, opýtala som sa, či sa s ňou môžem odfotiť.

,, Samozrejme,“ odvetila.

Prehodili sme pár slov, no potom prišiel ešte jeden šok.

,,Nechcela by si si svah zlyžovať so mnou?“ opýtala sa a ja som na ňu znova hľadela ako puk.

Nechápala som, či je to skutočnosť alebo len ďalší výmysel v mojej hlave. Štipla som sa pre istotu do ruky. ,,Au,“ zakarhala som sa.

,, Prosím?“ opýtala sa Petra.

,, Jasné, s radosťou si s vami zalyžujem.“

Bola som ohromená, šťastná, poctená. Potom sme sa spustili a ja som si jazdu náramne užila. V stanici lanovky sa moje chvíľkové poblúznenie skončilo, no stálo to za to. Petra sa so mnou rozlúčila, ja som poďakovala a asi ešte päť minút rozmýšľala, či sa mi to sníva alebo nie.

Moje stretnutie s hviezdou skončilo a ja som sa vybrala v ústrety mojim bratom. Nevedela som sa dočkať, kedy im o svojom nezabudnuteľnom zážitku poviem. A samozrejme, že mi neverili.