Ahojte čitatelia,

keď sme si rozdeľovali a vyberali témy do nového čísla a zbadala som medzi nimi tému Svetový deň poézie, neváhala som ani chvíľu. Do poézie som totiž zaľúbená, takže sa s vami rada podelím o moju vlastnú tvorbu. Túto báseň som napísala pre tých, ktorí teraz prežívajú smutné a nešťastné obdobie.

Pamätajte, že takto sa určite nebudete cítiť vždy. Tak ako prišiel smútok, príde aj šťastie. V mojej básni sa možno mnohí nájdete, ale zároveň aj zistíte, že niekde "tam" je miesto, kde budete raz šťastní...

Na konci sveta a ešte ďalej

Pôjdem tam, kde sneh padá,

tam, kde ma nik nehľadá.

Kam ľudia chodia rovno a neobzerajú sa,

každého opantala tá neskutočná krása.

Neriešia tam problémy zajtrajška,

pozerajú sa na strach zblízka.

Žijú s vedomím, že je o nich postarané,

strachovať sa, je tam márne.

Úsmevy nie sú iba pretvárka,

hraje tam tvojho šťastia nahrávka.

Počuješ slobodu spievať na tvojom ramene,

už ťa nikdy nezasiahnu tie hrozné plamene.

To miesto raz nájdeš,

nebudeš ho ani hľadať, nebudeš už padať.

Vznesieš sa vysoko hore, budeš lietať s motýľmi,

všetky tie hrôzy sa vytratili.

Budeš vyliečená z minulosti,

budeš sa radovať z prítomnosti.

Vďačná za každú slzu, ktorá ťa priviedla až sem,

ver mi, to všetko nebude len sen.

Na konci môžeš zapáliť svetlo, ktoré je v tebe,

vždy ver hlavne sama sebe.