Keď sme koncom októbra povinne zostali doma, asi nikomu nenapadlo, že to bude trvať 6 mesiacov. Na začiatku to vyzeralo parádne, že nemusíme ísť do školy, máme voľno, ale keď začala skutočná online výučba, zistili sme, že trávime učením oveľa viac času ako doteraz. Všetci žiaci ostali doslova závislí od techniky, od internetového pripojenia. Bol to úplne iný svet, zažívali sme situáciu, na ktorú sme neboli pripravení. Koľkokrát sme si predtým povedali: ,,Nemám čas!" No odrazu ho bolo viacej. Viac na trávenie času s najbližšími, doma, na dvore. Spomalili sme, spoznali aj takto tých pravých priateľov, jasnejšie videli, čo je v živote dôležité. Zároveň sme šili rúška, plánovali, venovali sa záľubám. Aj takým, na ktoré nebol doteraz čas, no najmä sme čakali, ako sa hovorí: ,,Čakali na svetlo na konci tunela." Čakali sme, kedy prídu dobré správy, že pandémia je na ústupe a všetko sa vráti do starých koľají.

     Nastalo prelomové obdobie, kedy sa vraciame do škôl. Tešíme sa, sme otvorení novým zážitkom, vedomostiam. Ešte sme však nevyhrali. Stále čakáme na taký ,,normálny" život - taký bezrúškový, taký bez obmedzení. Neviem, kedy sa to všetko skončí, no keď ten deň - to svetlo príde - chytíme ho, zapamätáme si tu chvíľu. Každý deň je pre nás nová výzva, pretože skúšky skladáme každý deň, ale uvedomovali sme si vôbec, aká naozajstná vzácnosť je pre nás ZDRAVIE?