Nevesta Zima, presne to ročné obdobie, ktoré je krásne aj bez hýrivých farieb, či kvetov rôznych tvarov a veľkostí. Tak ako každý rok, zima najskôr vyšle svojho ženícha, mráz, aby svetu ukázal jeho umelecké schopnosti. Svoje dielo začína už od konca jesene, kedy môžeme na tráve vidieť posýpku, ktorá sa možno javí ako sneh, no je to len zamrznutá rosa. Na oknách necháva kvety pre svoju nevestu a pokračuje prvým snehom. Je krásny, čistý, trblietavý. Mráz tým vytvára skicu, ktorá je predzvesť pravého diela. Ani by sme nespoznali rozdiel, no malé stebielka vykukujúce na toľkú krásu ho prezradia. A potom... potom zmizne, roztopí sa. Snehu niet a vždy, každý rok, po ňom ostane len mokrá čľapkanica. Nikomu sa nechce ísť von, tak je škaredo. V tom, pani Zima, akoby vedela, že sa to nikomu nepáči, posype nás snehom. Nie len takým práškovým, takým poriadnym. Vyzerá ako papier, čakajúci na nový rok, ktorý naň napíše príbeh. Biela deka hustého snehu ukrýva hlavné postavy nového príbehu, rastliny a živočíchy. Zima, presne tak, ako každý rok, všetkých presvedčí o svojej kráse, celá v bielom ako nevesta.